Človek nemôže mať všetko. Buď sa vozíte v peknej prírode, ale čo si tam neveziete v batohu, to tam nenájdete. Alebo máte komfort stravovania, ale ticho medzi lúkami nehľadajte. Aspoň teda na Slovensku. Lebo v Čechách som sa s niečím podobným nestretol. Už aby bolo leto a mohli sme ísť na dovolenku. Zatiaľ sme sa rozhodli v prvý májový víkend naberať kondíciu a pokukať, čo je u nás nového.
Počasie teda nebolo nič moc, takže som predĺžený víkend začiatkom mája trávil viac pracovne, ako rekreačne, ale na nedeľu predpoveď počasia sľubovala síce zamračené, ale už bez dažďa a aj 16 stupňov, skôr zimy, ako tepla, sa dá pri dobrom oblečení na bicykli zniesť. Vietor južný pár km/h tiež nebude problém. A pretože v takom počasí sme nechceli byť vonku až do večera, opäť som vybral jednu z kratších trás. Vybrali sme sa k Ipľu overiť, či sa v Čelároch už bude dať najesť. Vlani sme boli veľmi spokojní, možnosť výborného stravovania robila z tejto oblasti vynikajúce miesto na bicyklovanie po oboch stranách hranice, ako na Slovensku, tak aj v Maďarsku. Viacero hraničných prechodov tu dáva možnosť rôzne kombinovať trasy.
Predpoludním sme teda vyrazili smerom na juh, aby nás v Malom Krtíši preveril prvý kopec smerom na Straciny. Už z minulého výletu sme vedeli, že s kondíciou na tom nie sme najhoršie, ale je pravda, že kopec nás zahrial. Nestačí totiž len vyjsť nad Malý Krtíš, stúpanie pokračuje prakticky až do poslednej zákruty nad Stracinami. Dole kopcom som si musel zazipsovať tričko, celkom sme si vylepšili rýchlostný priemer.
Prešli sme dedinou a pokračovali po hlavnej. By ma zaujímalo, koľko ľudí z tých, čo tadiaľto jazdia, si uvedomuje, že ten zelený kopec pokrytý trávou, pri ktorom je tabuľa s euroznakom, je bývalé mestské smetisko, dnes už rekultivované. Prešli sme cez železničnú trať, po ktorej už dávno nič nejazdí, ale aspoň dali do poriadku prejazd, už sa nemusím báť, že na nejakom klinci roztrhnem plášť. Po chvíli sme sa dostali k ďalšiemu pamätníku socializmu, polozborené a burinou i stromami zarastené bývalé družstvo v Malých Zlievciach tu straší už roky. V dedine sme stretli oproti idúcu partičku cyklistov, s ktorými sme sa pozdravili a my sme si tu dali prvú krátku zastávku.
Po odbočení na juh nás po ďalšom prejazde železničnej trate čakal prudký kopec smerom na Glabušovce. Ani tu sme nemuseli tlačiť, vyšli sme ho ešte s nejakým kolieskom v rezerve na prehadzovačke. Len som si musel rozopnúť tričko, ako mi bolo teplo. Po krátkej jazde na vrchole som si ho opäť radšej zapol, dolu kopcom sme sa rútili rýchlosťou 50,1 km/h. Na tých nových bicykloch to ani nepríde a asfalt je tu stále dobrý a nový, radosť bicyklovať.
Postupne sme prechádzali jednotlivými terénnymi vlnami až ku Kirti, takmer sme si nevšimli glabušovský rybník po ľavej strane, tak je zarastený. Zato polia vyzerajú byť obrobené. Na križovatke sme zahli doľava, prešli popri sociálnom ústave a už nás čakali prudké kopčeky smerom na Čeláre. Po pravej strane sme sledovali za Ipľom maďarskú stranu, za pár týždňov sa tadiaľ pôjdeme previesť, len čo sa zlepší počasie a naša kondícia nám dovolí dlhšie trasy.
V Čelároch nás čakalo sklamamie. Vlastne dve. Najskôr sme našli len zatvorený podnik Pevnosť 38, pani z domu oproti na nás kričala niečo po maďarsky. Potom sa obrátila na Olinku a spýtala sa ju (maďarsky) či má hovoriť maďarsky alebo slovensky. Olinka jej povedala, že po slovensky. A pani veselo pokračovala svojou maďarčinou, z ktorej som vyrozumel, že Pevnosť 38 je zatvorená (pevne verím, že ešte len nezačala sezóna) a že v dedine je nová pizzeria a cukráreň v ulici pri kostole.
Pokračovali sme teda ďalej a vyzerali nejaké informačné tabule. Žiadne sme nenašli. No v diaľke sme videli kostolnú vežu, tak sme zabočili do ulice ku kostolu. Ale furt nijaké známky po cukrárni, pizzerii alebo reštaurácii. Až pár metrov pred sebou som zbadal cez konáre stromu presvitať tabuľu na staršom dome, tak sme zahli aj s bicyklami do dvora, kde sa črtala terasa.
Na môj pozdrav ľuďom sediacim za stolom sa mi dostala odpoveď v podobe padnutých sánok. Neviem, či ešte nepočuli slovenské „Dobrý deň“ alebo nevideli cykloturistu s prilbou na hlave alebo im dych vyrazili naše parádne odpružené Authory. Alebo ich len šokovala prítomnosť cudzích ľudí u nich v zapadákove.
Pizza a káva z automatu
Nabral som odvahu a vošiel do jediných dverí, ktoré mohli byť vstupom do cukrárne. Kým vonku sedeli chlapi a pili zrejme pivo, vo vnútri bolo miesto vyhradené ženám. Netuším, či to bol len čaj, alebo čaj s rumom alebo káva, ale mal som pocit že hrajú pri tom karty a kecajú medzi sebou. Mladý krčmár-cukrárnik za malým pultom sa ma ochotne spýtal, čo si želám a na moju žiadosť, či sa dá u nich najesť pohotovo odpovedal, že majú pizzu. My ale múčne jedlá nejeme, tak som zdvorilo odmietol, on na oplátku zavrtel hlavou na moju otázku ohľadne šalátov alebo mäsa. Sme si kvit. Na otázku ohľadne tureckej kávy alebo nescafé ukázal na nový (?) automat na kávu s tromi voľbami, zvýraznil nalepený štítok s „XXL“, ale to sa mi nepozdávalo, tak som zdvorilo poďakoval.
Cestou späť k hlavnej ceste som rozmýšľal, ako asi uvažuje miestny podnikateľ. Nikde po celej dedine nie je žiadna tabuľa, ktorá by smerovala ľudí k jeho podniku, hoci so skromnou ponukou, ktorá ale môže 90% hostí uspokojiť. Priamo na krčme je tabuľa, ktorú pre košatý strom nie je vidieť. Kto nie je domáci, nemá šancu ho nájsť a nechať tu svoje peniaze. A domáci takýto podnik nedokážu uživiť, to vám povie každý zbankrotovaný hostinský. Jedinou šancou sú turisti, rybári a cykloturisti. Keď ale nevedia, že sa tu môžu zastaviť, buď tadiaľto ani neprejdú alebo prejdú, ale si donesú svoje zásoby. Pritom z vlastnej skúsenosti viem, že cez Čeláre jazdí celkom dosť cyklistov od Lučenca. Cez most v Peťove sa dá urobiť pekný okruh po oboch stranách Ipľa. Len od Krtíša sa to zdá ľuďom náročné cez kopec v Malých Zlievciach alebo v Kiarove od Želoviec. Ja len dúfam, že v lete bude Pevnosť 38 otvorená, lebo tu nám okrem pizze vedia spraviť aj chutné mäsové jedlá a dobrú kávu a vďaka tomuto podniku sa nebojíme do týchto krásnych miest podnikať svoje cyklovýlety bez zásob potravín.
Vďaka ušetrenému času vynechaním plánovaného obeda v Čelároch sme na tom boli dobre s časom a povedali sme si, že skúsime si dať kávu v Bušinciach a obedovať budeme doma. Ha! Nadľudský výkon chcieť cez víkend v Bušiciach niečo. Plné ulice ponevierajúcich sa ľudí, nuda srší z každého, len pocestných nemá kto obslúžiť. Títo ľudia sa ešte nezobudili? To fakt čakajú, že im sem z neba spadne fabrika a všetci budú zrazu bohatí? Jediná šanca týchto ľudí je turizmus a jedinou výhodou lokalita na hranici. No zbytočne im tu spravili most, či skôr lávku pre peších a cyklistov pri bývalej colnici, keď sú takí zadubení, že nevedia využiť jedinečné možnosti, na ktorých v Čechách zbohatli. Tak im treba. V duchu som tu všetkým poprial pokojný spánok a pobral sa preč.
Počas oddychu na zastávke v Malých Zlievciach som si všimol tabuľu. Bola jedna hodina popoludní, poďme tam. Dáme si kávu, už mám na ňu veľkú chuť.
Samozrejme zatvorené. Tak sme si posedeli na lavici, popili trochu z našej vody z bidonov.
Tu síce majú tabuľu pri ceste, ale ako keby ju nemali. Ak už teda máte zavreté, lebo tu zdochol pes, domáci sú bez roboty a bez groša, tak dočerta tú tabuľu odstráňte alebo opravte! Keď ste už takí natvrdlí, že nevidíte čo ľudí cez vašu dedinu prechádza na bicykloch, keď ste takí dutí, že si nevidíte na špičku nosa, tak aspoň neštvite ľudí okolo seba, lebo sa na vás úplne vykašlú a skapete ako tí v Dedinkách v Slovenskom raji. Družstvá sú históriou, ktorá sa nevráti, fabriky v tomto okrese nikdy nebudú a baňu zavreli, ešte aj plynári vás vymenili za automatické systémy.
Jedinou šancou na slušné živobytie je turistický ruch. Ponúknite svoje služby v spojení s krásnou prírodou turistom. Začnite tými, čo jazdia tadiaľto z Krtíša a Lučenca a neskôr môžete privítať ľudí z bohatších miest Slovenska a Maďarska. Využite jazykové znalosti. Len si dajte dolu klapky z očí a uzrite skvelé možnosti, ktoré sa vám tu ponúkajú. Dedinčania budíčéééék!
Takže sme sa opäť opreli do pedálov smer Krtíš. Najskôr ten Malý s veľkým kopcom od Veľkých Stracín. Rozhodli sme sa zájsť na obed do Adubu, kde majú peknú terasu (aby sme videli na naše bicykle) ale stále nemajú stojany na bicykle. Ešte stále veľa ľudí má pocit, že cykloturista je chudobný, že bohatí jazdia na autách. No keď myslíte…
Samozrejme nedeľa poobede, ADUB zatvorený. Tu dnes obedovať nebudeme. Našťastie prakticky oproti je Slovenská haluškáreň, kde okrem halušiek pripravujú aj mäsko a chutné porcie pripravili aj nám. Príjemné sedenie na terase alebo v záhrade, bicykle na dohľad, slušné ceny. Môžem len odporúčať a nabudúce sa tu zastavíme zas. A keďže sme boli prakticky doma, ostávalo nám len vystúpať posledným kopcom od kostola ku Kocke, tak sme si povedali, že kávu si vychutnáme u nás doma.
Celkove sme urobili 42 kilometrov, prakticky podľa tejto mapy, len z Malých Zlievec sme nešli na Bušince, ale na Kirť a potom cez Čeláre na Bušince a späť do Malých Zlievec. Vo výsledných kilometroch a asi ani v nastúpaných metroch nebude veľký rozdiel.
Ak sa po tejto trase vydáte, odmenou vám bude pekný výlet krásnou krajinou, kde takmer nestretnete auto. Len ak máte chuť na niečo pod zub, budete si to musieť zobrať do batoha. Len mi príde divné voziť si so sebou okrem vody ešte aj kávu. Nechcem byť zlý, ale dobrú kávu nám uvarili aj v oveľa väčšom zapadákove v Starej škole, keď sme trávili dovolenku v Českej Kanade a vracali sme sa z Jindřichova Hradce do Nové Bystřice. Tam totiž pochopili, že peniaze nenosí poštár, ale turisti 😉
