V poradí tretí tohoročný výlet som naplánoval o trochu ťažší, ako minulý, o trochu dlhší, ako minulý a s návštevou, ktorá minule nevyšla. A tiež som bol zvedavý, v akom stave je spojnica medzi Trebušovcami a Lesenicami. Obrázok z úvodu je už našťastie minulosťou.

Je pravda, že nám bicyklovanie zachutilo, hoci šesťročná pauza je poznať, chýba vytrvalosť, hoci nejaké sily z nášho gazdovstva predsa len máme. A tak som na takmer bezveternú prvú septembrovú nedeľu naplánoval stredne dlhý výlet, trochu okľukou, nech nejazdíme stále tou istou trasou. Totiž nevýhodou štartu a cieľa na našom gazdovstve je to, že ak nechceme prísť cez kopec z Veľkého Krtíša, tak sa vraciame stále tou istou trasou po dĺžke 9 až 15 kilometrov, furt do mierneho stúpania proti toku riečky 🙁 Trochu nuda, ale zato málo únavná. Predtým sme to mali do mesta zo štyroch strán, ale vždy cez kopec a v meste do kopca. Tak neviem, čo je lepšie.

Rovnako začiatok je vždy rovnaký. Štyri kilometre po takmer rovinke dolinou k hlavnej ceste prvej triedy. Naľavo na východ strmý kopec, napravo na západ dlhý kopec. Len dole na juh je to po rovine 😉 Zabočili sem na západ, s vedomím, že tých kopcov bude dnes trochu viac, ale veď ich poznáme. Prešli sme Dolnými Plachtincami a onedlho dorazili do Príbeliec, kde zvykneme mať krátku prestávku, lebo inak neskôr dostávam kŕče do lýtka a cítim operovaný chrbát.

Autobusová zastávka je orientovaná na juh, takže tieňa si tu veľmi neužijeme, ale zato je odtiaľ výhľad presne do miest, kam dnes mierime. Doplníme tekutiny a vyrážame smer Čebovce, kde nás čakajú dva kopce, do dediny dnes nejdeme, minieme ju po hlavnej. A stúpame do tretieho kopca na križovatku na obchvate pred Kosihovcami. Ušetrí na to nejaký kilometer, a po vyklesaní dolu nám dáva prednosť linkový autobus, ktorý z protismeru mieri do dediny. A my mierime opäť do kopca, ale posledného tento deň.

Za ním je už tradične asi najrýchlejší zjazd v okrese, ale brzdami to udržiavam na asi 48 km/h rýchlosti, hoci je tu asfalt dobrý. Dnes ideme bez prilieb, ktoré nie sú povinné a ani nie je horúco, že by nás chránili pred slnkom. Tak načo sa ponáhľať, chceme si výlet užiť kochaním sa krajinou, prírodou a dedinami, nie rýchlosťou. V Seľanoch sme ale nič kochaniahodné nevideli, len sme dedinou prešli, aby sme sa dostali do Kamenných Kosíh. Zdá sa, že ani tu nieje nič zaujímavé, vrátane nejakej krčmy pre občerstvenie, už je roky všetko zatvorené, Slovensko je asi naozaj chudobná krajina. Zo stredu dediny ku kostolu je taký kopček, ktorý je kopcom len pre dôchodcov, my sme ho zvládli celkom ľahko a ako tu býva zvykom, opäť sa spustili dolu svahom, za družstvom nás čakala ďalšia odbočka do Trebušoviec.

Až po dedinu je to rovina, len miestami je nie najdokonalejšie opravovaný asfalt. Viac klesaní, ako stúpaní, v druhej polke doterajšej dĺžky výletu vylepšuje náš rýchlostný priemer, kilometre utešene pribúdajú a síl máme nadostač. Za dedinou nasleduje stúpanie, ktoré si pamätám, vrátane jednej budovy pri ceste, ktorú si pamätám zo svojej profesionálnej kariéry v minulosti. Čo si ale nepamätám, že za cintorínom ešte jedno strmé krátke stúpanie, čo komentujem slovami: „To kto sem postavil!“ No ale dali sme to za pomoci našich prevodov a s potešením kvitujeme, že je tu položený relatívne nový asfalt, po ktorom sa fakt dobre jazdí.

Takto to tam vyzeralo v roku 2019, keď sme trénovali kopce pred našou doteraz poslednou cyklodovolenkou v Lednici.

A takto teraz v roku 2025. Obe fotky som robil začiatkom septembra a dokonca na takmer tom istom mieste 😉 len s iným zoomom, vpredu je zákruta doľava, napravo je zememeračská tyčová značka. A aj bicykle máme stále tie isté, odvtedy nemajú oveľa viac kilometrov. Po tej dovolenke sme už takmer vôbec na nich nejazdili.

Príjemná cesta nás doviedla do Leseníc, kde som pár rokov popoludní učil v škole detičky robiť s počítačmi v rámci projektu Infovek. Pretože originál Lenová od Telekomu ktosi ukradol, za pomoci sponzorov som zohnal staršie kusy a na nich inštaloval Mandrake Linux 🙂 Zo školy je dnes požiarna zbrojnica, asi jediný spôsob, ako udržať budovu v prevádzke a môcť ju rekonštruovať.

V dedine sme sa nemali dôvod zdržiavať, hoci tu na križovatke ciest krčma funguje, pred pár rokmi mi tu urobili dobrú kávu. Teraz nás čakala návšteva priateľkinej kamarátky, tak sme s kávou tak nejak počítali a preto sme nezastavovali. Na križovatke sme zabočili na starú panelku k silu, s ktorým mám tiež neblahé skúsenosti, hoci na tú akciu rád spomínam, s vedomím, že za silom už je normálna, hoci úzka asfaltka, skratka do Ďarmôt, aby domáci nemuseli naokolo cez Opatovskú Novú Ves. Jeden malý hrb pri vyústení na okresku nám dal možnosť pauzy. Pred cestou som totiž trochu laboroval s pozíciou sedla a hoci prvých dvadsaťpäť kilometrov bolo všetko v pohode, neskôr už mi nová poloha vadila.

Od Slovenských Ďarmôt je to „po rovine“ proti prúdu vodného toku, takže prakticky neustále stúpanie. Mierne, ale stále. Spestrené dvomi „esíčkami“ s hrbom, jedno je pred Záhorcami a druhé priamo v dedine. Ale za tým druhým už sú vidieť Želovce, miesto nášho medzipristátia. Pred bránu domu sme dorazili s toleranciou päť minút voči pôvodnému plánu a dohode s domácou pani, ktorá nás už čakala.

Ktorá nás už čakala s jablkovým koláčom so škoricou a zeleninovou pizzou a s bylinkovým čajom aj rastlinnou kávou, všetko pripravené na terase v záhrade. A tak sme sa pohodlne usadili, pozerali do záhrady, oddychovali vždy s niečím v ruke a baby sa pustili do záhradkárskych debát. Aby nám lepšie trávilo, šli sme sa po záhrade aj prejsť. Nečudo, že z hodinovej návštevy bola návšteva triapolhodinová.

Máme skúsenosť, že podvečerný chlad dokáže ubrať zo zvyšných síl slušnú porciu, takže vyraziť na spiatočnú cestu o sedemnástej hodine bol ten najvyšší čas, hoci debatovať a pozerať v záhrade by stále bolo čo. Budeme si musieť návštevu zopakovať, hoci po záhradkárskej sezóne a autom. Teraz však bolo pred nami posledných päťdesiat minút v sedle bicykla, a ako som spomínal v úvode, nijaký kopec pred mestom ani v meste, ale pekne miernym stúpaním popri potoku až domov na dedinu. Slniečko nám svietilo, ešte nezašlo za kopce, takže ani zima nám nebola, ale ľahkú večeru s kávou na terase sme už pri slniečku nestihli.

 
Celkove sme najazdili 52 kilometrov s niečo vyše tristo výškových metrov za tri hodiny čistého času. A zhodli sme sa obaja, že v súčasnej kondícii, ktorú máme, nebudeme podnikať náročnejšie výlety, ak sa ešte ukáže nejaký pekný deň na bicyklovanie.