Škriavnik je osada medzi Príbelcami a Obeckovom. Naposledy som tadiaľ išiel asi v 1985, to sa ešte dalo dostať poľnou cestou odbočením z „jednotky“ v kopčekoch pred Príbelcami. Dnes už na mapách táto cesta nie je, zato je zakreslená asfaltka z Príbeliec. Tak sme sa boli pozrieť, „zač je toho loket“ v týchto končinách. Využili sme štátny sviatok v strede septembra, jeden slnečný deň medzi dvomi upršanými.
September už môže byť celkom studený mesiac, ale aj môže ponúknuť teplé počasie okolo poludnia. Vzhľadom na to, že sme chceli voľný deň začiatkom týždňa využiť nie len na „ničnerobenie“ na bicykloch, ale aj o čosi zase postúpiť v našej záhrade, lebo tam máme okrem pestovateľskej a udržiavacej práce aj dosť ešte tej budovateľskej, naplánoval som, k radosti priateľky, len krátky výlet okolo poludnia. Takže ráno sme sa nemuseli nikam ponáhľať, na popoludnie nám ostalo dosť času pre záhradu a na výlet sme si vystačili s tričkami s krátkym rukávom na funkčných tielkach. Takže celkom naľahko a bez búnd v mojich zadných brašnách.
Začiatok bol celkom nuda. Dostať sa zo Stredných Plachtiniec do Dolných, čo je mierne zo svahu a zahnúť doprava na západ po hlavnej, dnes s minimom dopravy. Síce fúkal mierny protivietor, ale vedel som, že len na úseku asi 6 km. Bez problémov sme vystúpali kopec nad dedinu a pokračovali po planine, ktorá je stále mierne do kopca. V Príbelciach sme hneď na začiatku zabočili doľava do dediny a pomalou jazdou dolu kopcom obzerali, aké tu majú ľudia záhrady a ako nedávajú k mladým stromčekom koly. A pri obecnom úrade sme zahli doprava, aby sme sa dostali na spojku dediny so zastávkou, kde často mávame pauzu, a horným koncom. Po nej sme opustil dolný koniec smerom na Škriavnik, osadu patriacu k tejto dedine, ale ako keby bola do macochy. Ako keby nechceli, aby tam ľudia jazdili. Či už na bicykli alebo autom. Pritom tam ľudia majú nie len domy, ale aj chalupy a veľké záhrady a sady.
Pri jednom obchádzaní veľkej kaluže po trávnatom okraji som podotkol, že keby to bolo na Šumave, tak už je tu tabuľa, že za peniaze z Únie spravili cyklotrasu, kde sa dva mesiace vozia cyklisti po peknom asfalte a celý rok farmári 😉 No ale na Slovensku je to aj s cykloturistikou inak, ako v Čechách, tam turistov vítajú a aj najesť im dajú za mierny peniaz, na Slovensku na nich zazerajú.
Napriek tomu, že včera pršalo, sa to dalo celkom dobre prejsť, ale ako sa stúpanie dvíhalo, začali nám spod zadných kolies odskakovať kamene. A to sme radšej potom zliezli z bicyklov a asi sto metrov ich tlačili. Nechceme tu dostať ani defekt ani spadnúť, keď bicykel na tých kameňoch skáče ako koza. Keď sme na vrchu zahli mierne doprava, objavila sa strecha domu medzi stromami a najmä pouličné osvetlenie. Naše „trápenie“ sa skončilo.
V prvom rade sa skončilo stúpanie a cesta sa trochu zvažovala, takže sa aj po tých kameňoch išlo lepšie. Na druhej strane tu nie je čo obzerať. Horný Škriavnik je v podstate betónovým múrom obkolesený akýsi cirkevný objekt, plný krížov, ale nič, čo by turistu vítalo, tu čakajú na iných hostí. A Dolný Škriavnik je bokom od tejto „cesty“, pokiaľ nejdete na samozber ovocia v lete, nie je dôvod vyrušovať domácich. A tak sme pokračovali cestou, ktorá sa pomaly zmenila na asfaltovú, až kým sme neprišli do Obeckova.
Tu sme stále z kopca prešli dvomi ulicami, ktoré sú bokom od hlavnej, tak sme sa trochu obzerali, lebo tadiaľto nechodíme a zjavne ďalších tridsať rokov nebudeme mať dôvod ísť. Návštevou Škriavnika sme si splnili „domácu úlohu“, aby sme nemuseli potom rozhutovať, prečo sme tadiaľ ešte nešli. Nuž šli sme a nie je o čom, čiarku máme, inokedy už len iným smerom.
Od Obeckova domov je to už len rutina. Trvalé mierne stúpanie, tentoraz mierny vietor z boku, nič zvláštne, treba to len odšliapať. Rovnako ako úsek z Dolných do Stredných Plachtiniec. Tu sme si ale ešte pridali trošku, zašli sme sa pozrieť do pár bočných uličiek povyše prvého obchodu, lebo sme tam tiež už pekne dlho neboli. A pretože sme nikoho zo známych nestretli, vrátili sme sa ten kilometer dolu a zabočili do našej ulice.
Celkove sme nabehali 25 kilometrov s minimálnym prevýšením, takže sme ani neboli nejak unavení a mohli sme si dať obed a po krátkom oddychu sa venovať svojmu gazdovstvu. Je to fakt pravda, že keď máme bicykle tu na gazdovstve, môžeme si na výlet vyraziť prakticky kedykoľvek a bez prípravy.
