Kým sa profesionáli v Taliansku trápili s traťou do Janova, my sme si s Olinkou vymysleli svoj okruh. Škoda by bolo nevyužiť predĺžený víkend a celkom slušné počasie. Keďže ale máme tých hobby trochu viac, ako len bicyklovanie, museli sme si tento druhý májový víkend dobre naplánovať. Nakoniec ale všetko dopadlo dobre, hoci samotný priebeh tomu veľmi nenaznačoval.
V piatok sa Olinka venovala svojej záhradke, v sobotu som ja bol s kamošmi na modelárskej akcii v Lučenci a bicyklovanie pripadlo na nedeľu. Hoci som chvíľu koketoval s myšlienku doraziť v sobotu na letisko bicyklom, kamoši by mi hádam odviezli autom model aj vybavenie, ale nemal by som dosť času na samotné lietanie aj fotografovanie. A Olinka by so mnou isto nešla. V nedeľu mala na dlhý výlet lepšiu motiváciu.
Ekocentrum Bylinka pod Lipkou tento víkend usporiadalo ďalší seminár na Hrušove. Keďže sa Olinka jedného workshopu už zúčastnila, rada by sa stretla s jeho účastníkmi aj druhý raz. Téma ale nebola pre ňu taká, že by tam chcela stráviť celý víkend. Takže som ju presvedčil, že v nedeľu sa tam zájdeme pozrieť na bicykli. Že to bude náročný výlet, to sme vedeli obaja. Predsa len je pre nás začiatok sezóny, ešte nemáme nejak extra dobrú kondíciu a Hrušov, to znamená kopce. Alebo obchádzka veľkou okľukou.
Predpoveď počasia naznačovala možnú prehánku na poludnie, inak teploty medzi 18 až 21 °C a len k záveru dňa silnejúci vietor od severozápadu. Vyrazili sme okolo desiatej z Krtíša teda smer Hrušov s rizikom, že až po Hrušovskú križovatku nám bude spredu zošikma fúkať vietor, ale potom to už bude dobré. Na to, že to bol tretí tohoročný výlet, sme zvládali kopce celkom slušným tempom a bez nejakej veľkej únavy, napriek tomu sme si dali v Príbelciach prvú prestávku. Predsa len platničky si potrebujú trochu oddýchnuť, po operácii nemôžem sedieť v sedle furt.
Ako sme zmokli na Opave na pravé poludnie letného času
Po ďalších troch kopcoch sme si oddýchli na zastávke v Kosihovciach a posilnili sa pred stúpaním na Opavu. Zvyčajne ten kopec vyjdeme na jeden záťah až na Pahorok, ale či som mal priveľa batožiny so sebou alebo fakt po zime ešte toľko nevládzem, v dedine som bol zrelý na ďalšiu pauzu. Počas nej som pozeral na novú rozhľadňu nad Opavou a dohovárali sme si fotografický výlet autom, keď bude pekné počasie.
Keď sme sa vybrali doraziť posledné veľké stúpanie dňa, spomedzi stromy na nás začala pozerať ťažká sivá obloha. Že by predsa prehánka? Pás oblačnosti nebol široký, možno to stihneme, myslel som si. Ale pred druhou zákrutou nad Opavou som začul v lístí stromov charakteristické šuchotanie a onedlho na nás dopadli prvé kvapky vody. Zavelil som otočiť späť na zastávku v Opave, pretože na vrch Pahorok, kde je ďalšia zastávka, sa mi zo zdalo týmto tempom príliš pomalé a nechcel som premoknúť do nitky, hoci sme mali so sebou nejaké bundy a tielká na prezlečenie.
V májovom dáždiku sme sa asi 500 metrov vrátili dole a schovali bicykle aj seba pod strechu autobusovej zastávky. Dážď netrval ani dvadsať minút a ja som sa pozeral na vežu nad Opavou, ako v jej okolí svieti slniečko, len my sme schytali dážď. V búdke sme boli chránení aj pred vodou aj pred vetrom. Päť minút po dvanástej už bolo po daždi a my sme si mohli ten kopec na Pahorok dať druhý raz. Ako sme oddýchnutí stúpali hore, spomenul som si na slová jedného Slováka v Českom Rudolci, že život cyklistu je o kopcoch, protivetre a daždi – jeho slová sa dnes mali naplniť.
Vyšli sme na Pahorok a šliapali do pedálov ďalej. V diaľke napravo od nás sa ukazovalo Sitno, kde sme už asi tri roky neboli a tento rok by som to rád napravil. Prekonali sme tie kopčeky tesne pred Hrušovskou križovatkou a potom si užívali niekoľkokilometrový zjazd až na Krížne cesty. Potom opäť nejaké to stúpanie a pred bývalým družstvom sme podľa šipiek zabočili doprava na Ekocentrum Bylinka.
Pobudli sme tam asi hodinku, porozprávali sa aj popozerali, ako pokračuje výstavba tradičného domu aj ako sa darí bylinkám a zelenine na vyvýšených záhonoch. A keďže sa blížil čas, kedy by sme radi obedovali, vydali sme sa kamenistou cestou späť na hlavnú, aby sme prudkým padákom prefrčali Hrušovom asi 40 kilometrovou rýchlosťou. V lese pod dedinou sme ale museli spomaliť, v tieni bolo zle vidieť na cestu, resp. to, čo tu za cestu vydávajú. Jamy a zas jamy a takáto cesta pokračuje aj ďalej tesne pred Vinicou. Človek si to ani nemôže užiť.
Pauzu sme si dali v pizzerii na začiatku Vinice. Robia tu taliansky šalát a poprosil som za príplatok pridať viacej šunky. Vraj žiadny problém a my sme si pochutili aj sa posilnili. Po necelej hodinke sedenia na terase nás čakala cesta domov. Našťastie ale už žiadne kopce.
Ak nerátam to malé stúpanie na konci Vinice smerom na Šahy. Našťastie sme po pár metroch odbočili doľava na Dolinku a vtedy to začalo.
Severozápadný vietor nám fúkal do chrbta. A to tak dobre, že sme miesto obvyklých cca 22 km/h išli celý úsek 28-30 km/h. A to až do Kosíh nad Ipľom. Ešte aj potom sa nám išlo dobre s vetrom šikmo zozadu, ale už to nebolo ono. Navyše za zase nad nami zaoblačilo. Nechcelo sa nám druhý raz zmoknúť, takže sme si v Kolároch dali krátku pauzu a s upokojením sledovali, ako sivé oblaky smerujú za Ipeľ. Pokračovali sme teda do Slovenských Ďarmôt, kde sme si naplánovali kávu.
V motoreste Lumík nás privítali jedálnym lístkom, ale dnes sme neskorý obed zdvorilo odmietli a objednali si kávu. Žiaľ viedenskú sme nemohli, ponúkali len „šľahačku“ kupovanú v spreji, čo šľahačka takmer nikdy nebýva. No na terase sa veľmi dobre sedí a pozerá do krajiny. Je fajn, že je tu taký podnik a dokonca ponúka ubytovanie, keby ste chceli v tomto kraji tesne na hraniciach stráviť viacej dní.
Vonku svietilo slnko, mraky sa rozostúpili, ale vietor neustával. Ba možno ešte zosilnej. A mne bolo jasné, že severozápadný smer značí, že chvíľu nám bude fúkať hodne zošikma spredu a časť trasy do Krtíša možno až čelne. No nič, domov sa ísť musí. Sadli sme na bicykle a s odhodlaním šliapli do pedálov. Až po Želovce sa išlo ako tak dobre, ale sila vetra bola značná, tak sme sa v Peseranoch rozhodli na chvíľu opäť zastaviť. Čakala nás jazda v otvorenej krajine, tak nech na to máme silu.
Pred Sklabinou som sa rozhodol neísť obchvatom, ale skúsiť to cez dedinu, tam možno budeme pred silným vetrom aspoň trochu chránení. Možno to tak aj bolo, ale stále som mal pocit, že Príroda je proti nám. S nevôľou som sledoval Longus B-3, ako sa neustála znižuje naša rýchlosť. Už som mal podradené na stredné rýchlosti a stále som mal pocit, že nevládzem, pritom rýchlosť nám klesla až na 12 km/h, hoci tieto úseky ideme bežne okolo 18 km/h. Zrejme sa na nás podpísala nedostatočná kondícia na jar plus tie ranné kopce na Hrušova a vietor nás teraz dorazil.
Malý Krtíš sme radšej vzali po starej ceste a medzi domami som mal pocit, že snáď tu fúka na nás menej. Nejak sme sa dotiahli až do mesta, ale dnes ani pomyslenie vyjsť kopec od kostola ku Kocke. Pekne pomaly pôjdeme okolo policajtov.
Cyklopočítač ukázal celkove 76 kilometrov. Túto trasu sme už absolvovali niekoľkokrát, naposledy v lete. Teda nikdy nie na jar, na začiatku tréningu a asi ešte nikdy sme nemali proti sebe taký silný protivietor. Domov sme prišli unavení ako traja, ale s dobrým pocitom, že zvládame aj takéto náročné trasy. Ak sa nám podarí zlepšiť rýchlo kondíciu, nemusíme sa báť ani prevýšení do tisíc metrov na jedne výlet.
