V minulosti sme pred koncom sezóny absolvovali niekoľko rokov po sebe výlet na bicykli do Šiah a späť. Svojou dĺžkou patrila táto trasa k najdlhším, ktoré sme absolvovali. Tento rok sme sa rozhodli podniknúť tento výlet o čosi skôr, ešte pred letnou dovolenkou, kde sme vždy získali dobrú kondíciu. A súčasne sme chceli spojiť návštevu aj dobrý obed s náročnou cyklotúrou. Nakoniec sa z toho vykľul takmer dvanásť hodinový výlet.
Čo sa týka kondície, celkom som si veril, že to zvládneme všetko bez problémov. Podmienkou bolo, že nebude fúkať silný vietor. Ideálne podmienky na takýto výlet sa naskytli v nedeľu 7. júna. Síce teploty mali dosahovať až 30°C, ale vietor mal fúkať len do 11 km/h a nebo malo byť sem-tam pokryté obláčikmi. Takže síce teplo, ale znesiteľné. Súčasne sme vedeli, že tento deň budú neďaleko Šiah doma ľudia, ktorých sme chceli navštíviť a v najväčšej horúčave sa u nich na polceste skryť. Takže tento deň bundy necháme doma, vyprázdnim brašne na nosiči, pôjde sa mi ľahšie 😉
Minulé výlety z Veľkého Krtíša do Šiah sme absolvovali cez Vinicu, tentoraz som si trúfol cez väčší kopec, cez Plášťovskú horu. Znamenalo to síce väčšie stúpanie, ale súčasne o takmer 15 kilometrov menej, čo je pri stovke aj dosť a navyše sme mohli navštíviť Penzión Julkin dvor v Plášťovciach, kde majú skvelú kuchyňu. Aby sme všetko stihli a v pohode sa vrátili späť, museli sme vyštartovať o čosi skôr, ako zvyčajne. Preto sme už po pol deviatej ráno sedeli na bicykloch a vyrazili z Veľkého Krtíša smer Dolné Plachtince.
Obidva prvé kopce sme zvládli pohodlne, ale aj tak sme si v Príbelciach na zastávke dali prvú prestávku. Radšej oddychujem skôr, ako úplne nevládzem. Po pár minútach sme pokračovali ďalej, Čebovce predstavujú dva kopce a za nimi tretí na Kosihovce, kde na autobusovej zastávke máme plánovanú ďalšiu pauzu. Pred nami je totiž Opavský kopec a tie dva kilometre zvyknú dať zabrať.
Slnko už svieti naplno, ale stromy popri ceste nám poskytujú tieň. Nedeľňajšia premávka na ceste prvej triedy je slabá, sem tam sa mihnú aj motorkári. Po dvanástich minútach sme boli v Opave, navrhol som ďalšiu pauzu. Na dlhý čas poslednú, pretože už sme takmer na vrchole.
Minule sme tu strávili dlhší čas, pretože nás tu prekvapil dážď. Dnes nebol na nebi ani obláčik. Celkom pohodlne sme vystúpali až na Pahorok, odteraz to bude celkom fajn, najväčší kopec je za nami. A navyše sa tu odhaľujú pekné výhľady na Sitno a jeho okolie. To mi pripomína, že ani na Sitne už sme dlho neboli, tak snáď v lete to napravíme. U Opavských lazov zisťujeme, že na lazy je položený nový asfaltový koberec a dohadujeme sa, že nabudúce si overíme, či je to až na Bukovinu. Ešte nedávno bola táto cesta tak rozbitá, že som tadiaľ radšej vôbec nejazdil.
Prekonali sme Čelovskú križovatku aj tri stúpania na Hrušovskú križovatku, všetko bez zastávky, a vedeli sme, že vyššie dnes už stúpať nebudeme. Toto je maximum, 512 metrov nad morom. Odtiaľto nás čakal vyše desaťkilometrový zjazd Plášťovskou horou. Stromy nám poskytovali príjemný tiež, bez jediného šliapnutia do pedálov sa naša rýchlosť pohybovala medzi 25 a 40 km/h a z lesa sa vinula vôňa prírody, čistá a ničím nerušená, že nám bolo až ľúto, keď sme z lesa vyšli na dlhú rovinu pred dedinou. Pred nami bola prvá zastávka dnešného dňa.
Na vstupe do Pláštoviec je pred niekoľkými rokmi postavený Penzión Julkin dvor, ktorý navštevujeme vždy, keď ideme autom okolo. Ich kuchyňa aj ochotný personál nám jednoducho pasujú. Ibaže dnes som sa trochu prepočítal. Prišli sme o pol dvanástej, pol hodinou pred otvorením 😉 Olinka navrhla, že sa pôjdeme previesť po dedine, kde chodila do školy, ale to som zamietol, keďže na večer by nám každý kilometer navyše bol príťažou. Nakoniec sme si na terasu sadli o čosi skôr a onedlho sme si už mohli objednať. Obľubujeme mäso, nemusíme škrobové prílohy. Takže takto nejak vyzeral náš nedeľný obed po takmer štyridsiatich kilometroch za nami a šesťdesiatimi pred nami:
Olinka to komentovala slovami, že si objednala rezeň, nie rezne 😀 Nakoniec som ten štvrtý kúsok zjedol ja, inak by nám ho zabalili a musel by som ho voziť v brašni za sebou 😉
Po výdatnom obede sme sa opäť vydali na cestu, tentoraz len päť kilometrovú do Túroviec. Po rovine a vedľa potoka popod stromami, takže aj keď bolo poludnie a slnko v najvyššom bode, cesta bola príjemná. V Túrovciach nás už čakali na návštevu a v najväčšom sparne sme si posedeli v dobrej spoločnosti pri káve.
No o pol štvrtej bol najvyšší čas pobrať sa ďalej. Pred nami bola už len rovina až domov, ak nerátam malé hrby s pár metrami prevýšenia. Vietor sa zatiaľ držal predpovede, len mierny. Dosť na to, aby nás občas osviežil v tom teple. Tridsiatky ako vyšité, sem tam obláčik na nebi slnko prikryl. V Túrovciach sme objavili cykloturistické značenie, žiaľ po pár sto metroch z neho bola len namaľovaná značka na elektrickom stĺpe, smerujúca doľava. Dobrý začiatok, ale ako vždy často na Slovensku, nie je to dotiahnuté do konca. A cudzí človek tu značku nenájde a ľahko zablúdi.
Dorazili sme do Šiah, najvzdialenejšieho bodu dnešného výletu. Odteraz sa budeme približovať domovu, slnko v chrbte a vietor dúfam tiež. No tak s vetrom to nevyšlo, fúkal oproti alebo šikmo, ale len vánok. Obzerali sme si krajinu a šliapali do pedálov. V tejto časti je veľa viníc a po pravej strane zase tečie Ipeľ a krajina okolo neho je zaujímavá.
Prvou dedinou v našom okrese je Ipeľské Predmostie. Okrem iného je tu lávka cez Ipeľ, po ktorej sa dá peši alebo bicyklom prejsť do Maďarska a pokračovať ďalej. Uvažujem, že si tadiaľ naplánujem niektorý z výletov za hranicami, tak som využil príležitosť si most pozrieť, aby som neskôr nebol prekvapený.
Z dedinskej asfaltky odbočuje akoby poľná cesta na lúku, kde sa potom objaví drevený most cez rieku a na druhej strane opäť pokračuje cesta cez lúku. Do maďarskej dediny by to nemal byť ani kilometer.
Na slovenskej strane je vybudované aj príjemné odpočívadlo, kde si môžete oddýchnuť. Na maďarskej nič. Chýba tu aj akékoľvek značenie, ktoré by cykloturistu nasmerovalo k mostu. Domáci vedia, kde to je, ja som sa musel dvoch ľudí na cestu pýtať. Opäť klapky na očiach miestnych úradníkov. Načo im je most, keď sem nedokážu prilákať turistov?
Možno sa blýska na lepšie časy. V dedine vyrástol nový penzión Híd (Most), ale zdalo sa, že ešte nie je otvorený. Tak snáď potom zoberú turistický ruch v Ipeľskom Predmostí trochu vážne a komplexnejšie. Tunajší kraj, samá rovina v peknej prírode, môže byť zaujímavým miestom pre ľudí so slabšou kondíciou a cykloturistov-začiatočníkov.
Ďalšia cesta pokračovala v pokojnom tempe. Asfaltka je viac menej rovná, po ľavej strane výhľad na svahy, vinice a dediny v údolí, napravo rovina a Ipeľ, sem tam nejaké močariská, ktoré tu sú zákonom chránené. Slnko na nás svietilo, sem tam vánok osviežil a áut tu bolo naozaj málo. Takto sme postupne dobicyklovali cez všetky dediny až do Slovenských Ďarmôt, k motorestu Lumík. Keďže tu stále nemajú pravú šľahačku do kávy, len kupované sprejové emulgované repkové oleje, vyriešila to minerálka. Vody sme síce vo fľašiach mali dosť, ale na terase v tieni sa dobre sedí a oddychuje a hladní sme rozhodne po výdatnom obede u Julky neboli. Oddych viac potrebovali naše otlačené zadky, ako nohy, lebo tie vládali. Keď sme tadiaľto šli naposledy, mali sme silný protivietor, dnes sme sa ale takejto prekážky obávať nemuseli.
Po oddychu v penzióne na hraniciach sme zamierili na sever, zdolať posledný úsek domov. Cesta je v neustálom miernom stúpaní, takže o oddych rozhodne nešlo a so zapadajúcim slnkom sme stále viac cítili ani nie kilometre v nohách, ako hodiny v sedle. Krátko po ôsmej hodine sme konečne dorazili do cieľa, odložili bicykle a prezliekli sa z prepotených cyklistických oblečení. Na cyklopočítači svietil údaj o prejdenej vzdialenosti 100,25 kilometrov, ktoré sme zdolali s rôznymi prestávkami, obedom, kávou, kochaním sa krajinou za necelých dvanásť hodín. Hoci sme sa cítili unavení, bola to únava sprevádzaná príjemným pocitom, že pre nás nie je problém zvládnuť sto kilometrovú trasu, ktorej prvá tretina viedla po riadnych kopcoch. A že teda môžeme skúsiť aj výlety ďalej, ako len okolo okresného mesta.
