Zaznelo spoza plota, keď som sedel pred zotmením na terase a užíval si ten pokoj na vidieku, keď už je všetko dôležité hotové a človek už len oddychuje. A pomyslel som si, že by som mal skontrolovať aj naše bicykle a pripraviť ich na nejaký kratší výlet. Veď tento rok sme sa pre samú prácu alebo veľké horúčavy na bicykel ešte nedostali.

Susedia sú o pár rokov starší, než my. A nerobia také dlhé túry, ako to označujú ďalší naši susedia, cez 50 kilometrov za deň. Veď nie každý je do bicyklovania fanatik. Im stačí podvečer urobiť osem kilometrov. Štyri do mierneho kopca na koniec dediny a z kopca späť domov. A spomenul som si na naše stredajšie kondičné trasy pred letnou dovolenkou. Desať kilometrov do kopcov, najprv za vyše hodinu, neskôr už za 50 minút. A po krátkom vydýchaní bleskom späť do mesta. Dalo sa to stihnúť po práci, kým sme nemali túto záhradu a chystali sme sa na cyklodovolenku.

Z nostalgických spomienok ma vytrhli hlasy za plotom.

„Mne sa nechce, som unavená“, zrušila podvečerný program domáca pani.

„Dobre teda, pôjdeme inokedy. Vyberiem baterky z elektrobicyklov“.

A je po výlete…