Ako cykloturista sa pohybujem nie len po poľných a lesných cestách, ale často jazdím aj na asfaltkách. Obľubujem cesty tretej triedy medzi dedinami, ale občas musím prejsť aj nejaký kus po ceste prvej triedy. A teda sa stretávam s celkom silnou premávkou, kedy ma predbiehajú osobné aj nákladné autá. V takom prípade už nie som len amatérsky športovec, ale predovšetkým účastník cestnej premávky. Som si toho vedomý.
Nezriedka na mňa vodiči áut, ktoré ma predbiehajú, zatrúbia. Čím civilizovanejší kraj, tým je trúbenie sporadickejšie. V Orlických horách sa mi to nestalo ani raz, na Vysočine asi len raz a aj v Českej Kanade som klaksón za sebou počul iba jeden krát. Zato doma by som sa nedopočítal.
Vodiči áut trúbia na cyklistov v podstate z dvoch dôvodov. Jedni z ďaleka, aby upozornili cyklistu, že sú za ním a že ho budú predbiehať. Týchto vodičov považujem za ohľaduplných, zvuk klaksóna z väčšej diaľky nevystraší ani nepripraveného cyklistu. No a druhá skupina vodičov trúbi tesne vedľa cyklistu, skôr preto, aby mu „vynadali“, že im zavadzia na „ich“ ceste. V oboch prípadoch sa cyklista dozvie, že za ním je auto a že bude o chvíľu predbiehaný.
Ako môže mať cyklista na ceste informáciu o tom, že sa za ním pohybujú iné vozidlá? V prvom rade ich môže počuť. Rád by som zdôraznil slovo môže, pretože znamená, že nie vždy musí. Stačí silnejší protivietor a tento hluk prehluší zvuk blížiaceho sa auta. A to nehovorím o nešváre mnohých cyklistov, a to slúchadlá a v nich hudba. To sú samovrazi, ktorí nemajú šancu počuť, čo sa okolo nich deje. Sami sa ukracujú o jeden zo zmyslov, ktorý ich informuje o dianí v okolí a môže ich upozorniť na blížiace sa nebezpečenstvo.
Ďalšou možnosťou je otočiť sa a pohľadom za seba skontrolovať situáciu. V tom momente sa ale nepozeráme pred seba a ľahko môže dôjsť ku kolízii, napríklad pre dieru v asfalte, také obvyklé na našich cestách. Alebo kanálovom kryte, ktorý nesedí na ceste. No skúste sa otáčať a pozerať za seba, ak máte problém s chrbátom alebo ste po operácii bedrovej platničky. To je nemožná vec a veľmi bolestivá.
Aby som zvýšil svoje šance na ceste a bol informovaný o dianí za sebou, kúpil som si na svoj bicykel spätné zrkadlo. Aj bez otáčania sa a bez spoliehania sa len na počutie auta viem vždy, čo sa deje za mnou. Pri jazde a pri pohľade dopredu stačí len kuknúť okom do zrkadla a viem, aké auto ide za mnou, koľko áut ide za mnou, ako blízko mňa sa chystá ma predbiehať. Mám prehľad o všetkom, čo sa deje vzadu a viem na to patrične reagovať. Aj na opustených cestách vidím už z diaľky, sa približuje auto. Na mňa vodiči nemusia trúbiť.
