Ako som už písal, na túto dovolenku s bicyklami sme sa veľmi tešili. Máme svoju záhradu radi, aj povolania, ktoré vykonávame, ale občas je dobré sa od všetkého na chvíľu odpútať. A tak sme netrpezlivo čakali na piatok 6. septembra, aby sme po práci vyrazili smer Lednice. Netušili sme, ako divne sa začne táto dovolenka.
Od nás je to skutočne len pár hodín a aby sme neprišli o jeden deň dovolenky, sobotu, vyrazili sme už v piatok s tým, že síce zaplatíme o jednu noc navyše, ale od soboty už začína skutočná dovolenka, keďže si cestu odbijeme už v piatok. A tak sme vo štvrtok zabalili všetko oblečenie aj výbavu podľa nášho aktualizovaného zoznamu a v piatok ráno nastúpili do zamestnaní. Keďže dochádzam skoro hodinu, vybral som si popoludní tri hodiny náhradného voľna a kým priateľka pracovala, naložil som bagáž do kombíka a oba ešte stále nové bicykle na strechu. Okrem jednej dovolenky na Jindřichohradecku toho totiž veľa nenajazdili.
Samozrejme, že sme ubytovateľa vopred informovali, že prídeme až večer okolo dvadsiatej hodiny a bolo nám mailom potvrdené, že budeme očakávaní. Termín aj náš odjazd som mailom potvrdil pár dní pred vycestovaním, dostal som aj spätné potvrdenie. Z domu sme vyrazili včas, aby sme to stihli. Mesiac predtým som dal na net niekoľko inzerátov a ako na potvoru, všetci chceli so mnou hovoriť práve tento piatok popoludní. Tak som po pár zbytočných zastavenia a telefonátoch prestal telefón brať.
Keď sme o ôsmej dorazili do Lednice pred penzión u parku, na zvonček na dverách nikto nereagoval. Tak som zavolal na mobil, uvedený aj na dverách do penziónu a takmer mi bolo vynadané, že celý deň neberiem telefón a že priateľka majiteľa už odišla, lebo si mysleli, že neprídeme. WTF? Načo sme mali niekoľko mailov a aj dva dni pred cestou som príchod o ôsmej večer potvrdil? Hodinu sme sa ponevierali po Lednici a podnikoch okolo centra, než dorazila po deviatej večer oná priateľka a mohli sme sa ubytovať. To nám tá dovolenka pekne začína. A to sme ešte netušili, že to nie je všetko, čo nás v tomto penzióne ešte čaká!
No nič, boli sme unavení, tak sme čo najrýchlejšie vynosili batožinu z auta na izbu a unavení si šli ľahnúť. Zrazu ma uprostred noci prebudilo ostré svetlo! Nie na izbe, pálilo do nej svetlo z malej chodby cez presklenú vrchnú časť dverí do izby. Na chodbe, vchode do spoločnej mikrokuchynky pre jedenásť izieb, bolo senzorové svetlo a kedykoľvek niekto do kuchynky zavítal, svetlo sa zažalo rovno naproti našej posteli!
A tak v sobotu 7. septembra začala naša dovolenka nie celkom najpríjemnejšie. Budem predbiehať, keď napíšem, že to bola za takmer dvadsať rokov druhá najhoršia dovolenka, akú sme zažili? A tým nemám na mysli počasie.
