Táto jar mimoriadne praje aj rekreačným cykloturistom. Nerád jazdím v zime a mám čas poväčšinou len cez víkend, tak som s nadšením privítal teploty v marci roku 2014 a už mám za sebou dva výlety na bicykli do okolia môjho bydliska. A keďže sa chcem podeliť o možnosť bicyklovať v peknom prostredí aj s vami, čitateľmi tohto webu, prikladám aj mapy mojich obľúbených trás.
Prvý raz som tento rok vysadol na bicykel hneď po MDŽ, teda v nedeľu 9. marca. V sobotu totiž moja polovička trávila jarnými prácami na svojej záhradke a ja prácou na počítači. Ale cez týždeň som už skontroloval naše stroje, či je všetko v poriadku. Všetko bolo, keďže som predné biele aj zadné červené blikačky skontroloval už na jeseň a vymenil v nich staré baterky za nové, aby dobre svietili. Teda okrem cyklopočítača Longus B-3. Tentoraz odišla baterka v ňom. Čo už, tak táto prvá trasa nebude zarátaná v ročnom počítadle. Teploty sa v tento deň pohybovali niekde na úrovni 16 °C, takže sme si obliekli dlhé teplejšie nohavice s gélovou vložkou na zadku a funkčné tričká s dlhým rukávom a bundy.
Máme už taký zvyk s Olinkou, že na prvý výlet v roku ideme na 15 kilometrový okruh blízko Veľkého Krtíša. Jednak sme si vedomí slabej kondície po zime, jednak nechceme byť ďaleko, keby sa aj bicykel pokazil. Takže po dofúkaní kolies na Slovnaft benzínke sme vyrazili do kopca „na Priemstav“ (kedysi hore na kopci, oproti záhradkám, bola predajňa priemyselných a stavebných potrieb – mnohí domáci ani netušia, že tam bola taká budova). Kupodivu sme ten kopec zvládli bez nejakých problémov s kondíciou a hneď pokračovali po vlani rekonštruovanej asfalte na križovatku Selce. Nový odbočovací pruh doľava výrazne zlepšil bezpečnosť najmä cyklistov, lebo v týchto končinách je cyklista na ceste chudák, čo iba zavadzia a najlepšie je ho z cesty zmiesť, papľuhu jednu. Našťastie na vedľajších cestách je premávka slabšia, tak sa ta dá aj slušne jazdiť s bicyklom. Hupáky pri záhradách cez bývalú dedinu Selce, ktorá musela ustúpiť ťažbe uhlia a o jej existencii vedia len starí krtíšania, sme prebehli a vystúpali na križovatku do Strhár.
Odbočili sme vľavo, hore lesom. Vlani tu natiahli nový koberec a keďže sa jedná o málo frekventovanú cestu, dá sa predpokladať, že pár rokov vydrží. Aspoň pri stúpaní nie je bicykel spomaľovaný natriasaním na nerovnostiach, ako to bolo v minulosti. Ale kopec hreje a tak k viniciam sme prišli už bez búnd 😉 Tu sa ale kvalitný asfalt končí a do historického mesta Modrý Kameň sme prišli opäť po rozbitej asfaltke, ako za cisára pána. Okolo kostola sme prešli až k hradu a tým sa skončili dnešné kopce. Ešte nejaké stúpania sú, ale len minimálne.
Spustili sme sa od hradu cez celý Modrý Kameň až do Veľkého Krtíša, prešli po rovnej širokej ceste do Malého Krtíša a vrátili sa do mesta po starej ceste. Od októbra sme na bicykloch nesedeli, tak sme trochu cítili svaly, ale rozhodne menej, ako minulú jar, keď sme začínali po dvojročnej nútenej prestávke. Tachometer by nameral asi 18 km, keby fungoval. Takto sme spoločne s Olinkou oslávil Medzinárodný deň žien na bicykloch.
Ďalšia príležitosť, kedy bolo cez víkend pekné počasie a aj v záhradke bola práca spravená a teda sa mohlo ísť bicyklovať, sa naskytla koncom marca, v nedeľu 30. Zvolili sme si o niečo náročnejšiu a dlhšiu trasu, opäť cez Modrý Kameň, kde sme odbočili a osadu Prše a lesnou cestou sa vydali smer Kanada (názov osady). Za cintorínom v Pršiach sa cesta vnára do lesa, na jej začiatku je železná závora, bola otvorená. Stará asfaltová cesta je na niektorých miestach tak rozbitá, že je doplnená makadamom, ale dá sa prejsť. Jednoduchšie je túto trasu prechádzať hore kopcom, lebo v opačnom smere treba brzdiť a dávať pozor na výmoly. Takto si človek stúpa podľa prevodu rýchlosťou 7 až 11 km/h a má čas sa kochať krajinou. Asi pred dvomi rokmi vyklčovali krovie popri ceste, takže sa tu dá bez problémov prejsť širokou cestou a oddychovať.
Pokiaľ nenarazíte na idiota na motorke. Na starej upravenej do „terénu“, kde gro úprav spočíva v otvorení tlmiča výfuku, aby bolo frajera počuť v celej hore. Keď išiel smerom hore, uhli sme sa mu nabok, nech môže prejsť ďalej, frajer bez chráničov a bez prilby. O pár minút sa vracal naspäť, tak sme obaja prešli na pravú koľaj, nech sa bezpečne minieme. Kúsok pred nami spomalil, prechádzal na voľnobeh motora, ale asi dva metre predo mnou, na makadame, pridal. Asi nám chcel ukázať, ako mu to ťahá, zamachrovať. No spôsobil iba to, že zvíril kamene a prach a jedným kameňom spod zadného kolesa ma trafil do skla dioptrických okuliarí. Len to tak zacvendžalo!
Kúsok pred Kanadou sme stretli oproti idúcu modrú fabiu tmavých spoluobčanov, dosť boli prekvapení, keď nás zbadali ísť oproti sebe! Nechápem, ako si niekto môže skracovať cestu na Prše alebo do Modrého Kameňa touto rozbitou cestou, keď hneď vedľa má relatívne dobrú asfaltu.
Keď sme vyšli na križovatku pri Kanade, čakal nás už iba jeden kopec. Takže sme sa rozbehli dolu kopcom, nabrali rýchlosť 54 km/h a šliapali a radili, čo to išlo do protikopca na Riečky. Dá sa takto vybehnúť prakticky do troch štvrtín toho kopca a potom na pomalom prevode vyšliapať zvyšok na horizont.
Z kopca na Riečkami je to prakticky stále dolu kopcom, nejakých 10 km, až na koniec Modrého Kameňa. Pár krát treba šliapnuť do pedálov na zákrute nad domom na Riečkach, ale potom sa človek už len vezie. V modrokamenskej hore tachometer ukazuje medzi 30 a 40 km/h a za dvadsať minút sme boli doma.
Síce nás trošku boleli nohy, ale výlet to bol parádny. Urobili sme 26 km a tešilo nás, že je len koniec marca a prakticky celý apríl pred nami, počas ktorého môžeme po okrese naberať kondíciu, aby sme bez problémov zvládli tohoročnú plánovanú cyklodovolenku.
