Salgótarján nie je tak ďaleko

Aspoň nie z Veľkého Krtíša a aspoň nie podľa mapy. Všimol som si to, keď som pripravoval mapové podklady pre trasu zo Šiah do Fiľakova podľa rozhovoru s manželským párom, s ktorým som nedávno išiel kus cesty medzi Peťovom a Čelárami. A tak ma napadlo, že navštívim aj Fiľakovo, ale aj Salgótarján, ktorý je o kúsok bližšie.

Začínam tým, že si pripravujem trasu v počítači. Všetky cesty vedúce k mostom cez Ipeľ poznám, volím tie s najmenším prevýšením. Tam pôjdem cez Želovce a Kiarov, ten jeden kopec zvládnem, naspäť sa budem vracať cez Bušince a Malé Zlievce, nech mám pre zvyšok síl v ceste čo najmenšie stúpania. Ako kreslím trasu v počítačovej mape, kilometre utešene pribúdajú a s nimi aj výškové metre. Celé už to presahuje hodnoty, na ktoré si trúfam, pretože som tento rok začal jazdiť pomerne neskoro a mám za sebou necelých 400 kilometrov, čo je žalostne málo. Aj na sezónu aj na túto trasu. Všímam si dedinky pred Salgótarjánom, skúšam kresliť rôzne varianty. Nakoniec ukladám verziu s prejazdom cez Etes, dedinku v kopcoch pred mestom. Ušetrím si asi desať kilometrov dĺžky a sto nastúpaných metrov. Vychádza mi celkový nájazd 91 km a 420 nastúpaných metrov. To je index náročnosti trasy 380, teda o trošku viac, ako nedávna trasa cez Vinicu, to by som teda mal zvládnuť, aj keď celová dĺžka je väčšia o asi 20 kilometrov.

Trasa je naplánovaná, už len počkať na deň, kedy bude menej práce a súčasne len slabý vietor, pokiaľ možno vhodným smerom. Aby som ho mal čo najdlhšie zboku, lepšie do chrbta a v protismere len v prvej polovici výletu. Taký deň nastal vo štvrtok druhý septembrový týždeň. Predpoveď teploty cez deň do 27 °C, vietor do 2 m/s. Pohoda. Rozhodujem sa vyraziť čo najskôr ráno, aby som sa vrátil popoludní a stihol ešte aj iné veci.

Vyrážam z mesta teda presne o ôsmej hodine ráno, len v cyklokraťasoch a ľahkom tričku s krátkym rukávom. Ráno síce je len asi 16°C, ale valím dole na Želovce čo najvyššou rýchlosťou, čo na mojom horskom bicykli Author Dexter na 26″ kolesách predstavuje 30 až 38 km/h. To tempo ma celkom zohrieva, pred sebou mám dnešnú rýchlostnú prémiu. Musím stihnúť prísť do Kováčoviec pred pol desiatou, ak si chcem dať kávu ešte na Slovensku, lebo potom krčmu zatvárajú. Takto mi to celkom odsýpa, po odbočení z hlavnej v Želovciach plánujem prvú zastávku na oddych, najmä pre chrbticu. Môžem zastaviť na odbočke k pivniciam alebo o kúsok ďalej v Šóšári. Obe miesta sú pod Kiarovským kopcom, pauza príde vhod.

Nakoniec volím prvú možnosť. Pri zastavovaní vidím bordový pikap, odbočuje tiež, zastavuje a vodič sa pýta, či potrebujem pomoc. Odpovedám, že si len dávam pauzu. Že si vraj myslel, že hľadám cestu k pivniciam, ako mnohí cykloturisti, on je vraj správcom areálu. Chvíľu sme sa rozprávali, o turistike a cykloturistike, o propagácii vínnych pivníc aj cyklistických trás v okrese a o nedostatočnej infraštruktúre pre cyklistov z iných okresov aj domácich. Veď najesť sa dá len v Želovciach, potom až na obed v Čelároch a potom v Dolnej Strehovej. Na celom úseku inak nič a aj občerstvenie je viac otázkou náhody, ako systému. Pri rozhovore si všímam www adresu www.ga-bor.eu na jeho aute a hovorím si, že si to musím doma pozrieť. Aj ja mám záujem o aktívnu propagáciu cykloturistiky v našom okrese. No v duchu vidím hodiny a moju dnešnú rýchlostnú prémiu. Lúčim sa preto s pánom Oravcom a šliapem smer kopec.

Viem, čo ma čaká, išiel som tadiaľto celkom nedávno. Vtedy som Kováčovce zmeškal veľmi tesne, zachránila to predajňa Jednoty. Neviem, či je to vidina oneskorenia alebo vzrastajúca kondícia, ale mám pocit, že sa mi do kopca ide o poznanie ľahšie, ako minule. Na vrchole kopca mi ale aj tak rýchlostný priemer z pôvodných 25 km/h klesol na niečo nad 22 km/h. Viac, ako kochaniu krajinou sa venujem pedálom, udržujem rýchlosť a za chvíľu už v Kiarove odbáčam doľava, onedlho bude predo mnou križovatka na Kováčovce.

Predtým ale musím zvládnuť rovinku a na nej niekoľko tiahlych miernych stúpaní, ktoré ma však spomaľujú. Viem, že popoludní budem pri návrate potrebovať všetky sily, ale napriek tomu vydávam zo seba všetko, veď pred krčmou si oddýchnem. Konečne míňam starý most, či skôr jeho zyvšok a za ním pár sto metrov je križovatka, doprava sú Kováčovce. Sledujem hodiny na Longuse na kormane, idem dobre. Krátko po deviatej parkujem svojho Dextera pred otvorenou krčmou.

Krčmár mi ochotne pripravuje zalievanú kávu, ani mu nemusím hovoriť, že ju nechcem do skla, automaticky berie do ruky porcelánový hrnček, aj keď trochu malý. Medzitým sa dávame do reči, hovorím mu, ako som pred dvomi týždňami zmeškal asi o štvrť hodinu. Na to mi vraví, že koncom septembra zavrie krčmu úplne. Kedysi tu boli krčmy tri, teraz sa neuživí ani jedna. Dobre vedieť, do budúceho leta sa teda nemusím snažiť stíhať otváracie hodiny, radšej si zájdem do Vrbovky, kde to musím stihnúť do desiatej, ale je to bližšie. Popíjam kávu vonku, pozorujem dedinu. Obchod je zavretý, majú dovolenku. Posilňujem sa čokoládou zo svojich zásob, naberám sily. Predo mnou je rovina, ale dlhá.

Krčma sa zatvára, čas pokročil. Aj slnko už je na oblohe vyššie a hreje, potvora. Som rád, že som dnes oblečený naozaj na ľahko. Vraciam sa miernym stúpaním na hlavnú za dedinou, zabočím doprava. Predo mnou je krátky úsek cez kopček a kruháč pred hranicou v Peťove. Budova starej colnice pri novom moste už takmer neexistuje, minule ju búrali, teraz tu po nej ostala len malá kopa a niekoľko paliet očistených tehál. Niekomu zrejme ešte poslúžia.

Som v Maďarsku. Pösténypuszta je prvá dedina za hranicou. Míňam policajné auto so psom, jeho posádka robí poriadky v jednom dvore. Vychádzam na hlavnú cestu, odbočujem doľava na Ludányhalászi, na začiatku dediny má byť odbočka na Sajgótarján. Vyznačená je dobre, nedá sa minúť. Odbočujem doprava, predo mnou sa ukazuje krásna a dobrá asfaltová cesta miestneho významu, podľa tabulí nedávno opravená. Príjemný úsek, kým prídem na skutočne hlavnú cestu.

ludanyhalasz

ludanyhalaszi2

ludanyhalaszi

Po pár kilometroch oddychovej jazdy vchádzam na cestu č. 22 medzi Balasagyarmat – Sécsény a Sajgotarjánom. Premávka je o poznanie hustejšia, ale stále sa ide dobre. Cesta ide viac menej stále po rovine, tabule pri nej hlásajú, že bola rekonštruovaná, ale nikde žiadne zmienky o nejakej únii. Maďari si zrejme nenechajú kecať do toho, ako a kde majú míňať svoje peniaze. Naľavo od cesty vidím mierne kopčeky, onedlho budem musieť cez ne prejsť.

karancsag

Predtým sa ale zastavujem na krátky oddych a posilnenie, niečo musím aj zjesť. Aspoň si trochu odľahčím brašny 😉 Pri tom fotografujem turistickú informačnú tabuľu s mapou, ktoré som tu videl na skoro každej križovatke. Tie kopce, ktoré ma onedlho čakajú, sú zrejme turisticky navštevované. Aký rozdiel oproti situácii kúsok odtiaľto, na slovenskej strane hranice.

karancsag

karancsag

karancsag

karancsag

Posilnený opúšťam autobusovú zastávku a vraciam sa na asfaltku. Onedlho som na križovatke, tabuľa ma posiela na Etes doľava. Začínajú kopce. Ságujfalu je pekná dedina, na križovatke míňam pekne zrekonštruované domčeky, pred nimi akýsi park s lavičkami. Nemám čas skúmať, o čo sa jedná, zastavím sa tu nabudúce. Stúpam cestou nad Ságujfalu, začínam sa cítiť ako na Slovensku. Cesta je tu rozbitá, jama vedľa záplaty, kopce. No ani nie po dvoch kilometroch som na vrchole, predo mnou sa otvára nádherné údolie, v ňom malebná dedinka. Už len kvôli tomuto výhľadu sa oplatilo sem dnes prísť.

sagujfalu1

sagujfalu2

sagujfalu

Schádzam do dediny Etes, na križovatke sa zastavujem a fotím. A kontrolujem mapu. Podľa všetkého tie smerové šípky nie sú úplne presné a platia tu na tomto mieste, nie na križovatke o päťdesiat metrov ďalej. Ešte že som si trasu doma dobre naštudoval, inak by som tu blúdil. Ale v podstate stačí držať sa hlavnej cesty. Tak ako aj v ostatných dedinách, aj tu majú otvorený aspoň jeden obchod, aspoň jednu krčmu. A v každej dedine je tu detský park alebo park pred obecným úradom. Minimálne možnosť pre cyklistu odpočinúť si v tieni stromov, posedieť na lavičke. Opäť sa neubránim porovnaniu so slovenskými dedinami.

etes

etes

Aj z Etes cesta stúpa, ale mierne a na kratšom úseku. Mal by som mať za sebou najvyšší bod dnešného výletu, odteraz už by mala cesta iba klesať, samozrejme s menšími lokálnymi stúpaniami. Pri týchto úvahách prichádzam do Karancsalja a na križovatke vidím, ako blízko som Salgotarjánu. No oveľa radšej vidím číslovku, ukazujúcu 16 kilometrov do Litke. To je ďalšia významná križovatka, takmer na hranici, na mojej dnešnej trase. A hlavne, malo by to byť veľký kus iba z kopca. Dám prednosť zopár autám a odbočujem doľava, smer hranica.

karancslapujto

V nasledujúcom mestečku Karanclapujtő opäť zastavujem na oddych a posilnenie sa. Všímam si pritom, aké je mestečko upravené, opäť je tu informačná tabuľa s mapou, možnosť sadnúť si na lavičku. Niekedy nabudúce si mesto prezriem detailnejšie. Teraz sa vydávam severovýchodne, vietor by som mal mať do pravého boku, cesta by mala klesať k Ipľu.

karancslapujto2

karancslapujto

Nič z toho nie je pravda. Aspoň sa mi teda zdá. Cesta možno klesá, ale vietor mám pocit fúka stále proti mne. Kým ráno som išiel po rovine pod kopcom, teraz idem dolinou, kopce sú po oboch stranách. A vietor sa v doline zrejme stočil. Hoci by som z nasledovného úseku mal ísť desať kilometrov z mierneho kopca, a aj som rátal, že pôjdem a v podstate si oddýchnem, musím stále ťahať, aby som udržal rýchlosť nad 20 kilometrov za hodinu, inak sa bicykel spomaľuje a mám pocit, že zastane. Takže miesto oddychu stále ťahám. Odmenou za moju námahu mi je krásny výhľad do krajiny, najmä údolie a kopce naľavo sú fantastické. Krajina ako keby na Slovensku, len cesta je tu lepšia.

Tak si ťahám a kochám sa a ani sa nenazdám, vidím tabuľu Litke. To je dedina na ceste z Kalondy na Nógrádszakál. Veľké kopce naľavo vpredu už ma neľakajú, viem, že medzi nimi sa prediera Ipeľ, vedľa neho železnica a po oboch brehoch cesty. Dnes idem tou na maďarskej strane. Prejdem teda dedinou, z tejto strany je podstatne dlhšia, ako z tej, z ktorej ju už poznám, a zabočím doľava, po koľkýkrát už dnes?

litke1

litke

Idem lesom, cesta je tu opäť dosť rozbitá. Točí sa popri Ipli, zakrátko míňam reštauráciu v lese, v blízkosti školy v prírode. Z lesa naľavo vychádza asfaltka, to by mohla byť cesta do Piliny, dediny ktorou som prechádzal dopoludnia. Možno trasa jedného z mojich budúcich výletov po Maďarsku. Dnes ale čakám, kedy uvidím Nógrádszakál a odbočím k železničnej zastávke. Som už celkom hladný.

V tejto situácii mám tri možnosti. Po prechode hraníc zájsť do Čelár do pizzerie alebo do Dolnej Strehovej, to som ale mohol v Rároši prejsť na slovenskú stranu. V oboch prípadoch by som ale po obede musel domov cez kopce, či už Potôčik na Malé Zlievce alebo Bukovec na Pôtor. Ani kilometre navyše ani kopce navyše nie sú tým, po čom na dnešnom najdlhšom tohoročnom výlete túžim. Bodlo by niečo môcť zjesť v Bušinciach, ale tam nič nefunguje, okrem malého bufetu, tam nevaria. Takže tam sa zastavím, oddýchnem. Najskôr sa tam ale musím dostať.

nogradszakal1

nogradszakal

Na konci Nógrádszakál zabáčam doprava, prechádzam cez koľaje a smerujem na poľnú cestu. Pršalo pred dvomi dňami, dva dni je veľmi teplo, tak snáď nebudú koľaje plné vody. Minule som si tu trochu zablatil pneumatiky a rám bicykla. Dnes je to hrošie. Koľaje plné vody, naľavo elektrický oplotok pre kravy. Traktory vyjazdili v lúke napravo nové koľaje, prechádzam teda trávou a najrozmočenejší úsek cesty obchádzam. Potom ale sa objavuje elektrický plot aj vpravo a musím do rozmočenej cesty. Idem čo najpomalšie, nech mi blato nefŕka. Okrem iného mi tento úsek poriadne zníži jazdný priemer. Pred hranicou sa rozbahnená cesta končí, sú už len koľaje v tráve. Cesta k mostu, ktorú asi nikto nevyužíva. Cestu aj most postavili vtedy, keď sa to politikom v oboch krajinách hodilo pred voľbami. Okrem turizmu žiadny praktický zmysel táto cesta nemá. Cesta na maďarskej strane je neudržiavaná, nabudúce tadiaľto nepôjdem, kým nebude aspoň dva týždne po poslednom daždi. Ísť cez Rároš bude síce dlhšie, ale rýchlejšie a pohodlnejšie.

Konečne vchádzam na železnú lávku cez Ipeľ a som späť na Slovensku. Odtiaľto je to domov len dvanásť kilometrov. Od bývalej colnice je cesta kvalitná, vedie totiž z dediny k cintorínu. Privedie ma na križovatku v centre dediny, pokračujem rovno a pri pošte zabočím vpravo, kde za autoservisom je jediný bufet v tejto dedine. Je jedna hodina, som celkom hladný. Parkujem bicykle, vychádzam po betónových schodíkoch a vidím rozložené taniere a príbory na stoloch. „Podávate obedy?“ pýtam sa neveriacky staršej panej. „Nie, bude tu kar“, odpovedá. „Ale ponúkne mi usadiť sa vedľajšom stole, Objednávam si kofolu, vyberám posledné zvyšky sušeného ovocia z domácej záhradky s orieškami z obchodu. Pri tom sa dávam do rozhovoru s majiteľom. Hovorí, že skúšali variť, pred desiatimi rokmi, ale sa to neujalo. Pýtam sa ho, či majú aspoň bagety, lebo cyklistov tu jazdí veľa, aj od Lučenca. Nemajú ani to. Spomínam mu moje skúsenosti s (ne)dostupnosťou jedla na cyklovýletoch a porovnávam to so skúsenosťami z dovoleniek v Čechách. A upozorňujem ho, že nikde v dedine nie je tabuľa, ktorá by nasmerovala cudzích do jeho podniku. Domáci vedia, kde je bufet, ale domáci ho neuživia, to len turisti. Lenže tí k nemu netrafia ani o ňom nevedia. Ja zbytočne mu budem robiť na tomto webe reklamu, keď nikde na internete sa žiadny cyklista nedozvie, kde sa dá v Bušinciach občerstviť, keď pôjde okolo.

V podstate mi dáva za pravdu, ale ja mám pri svojich orieškoch a sušených jablkách pocit, že to zmeniť nehodlá. Jemu to takto vyhovuje. Dopíjam kofolu a volím tretiu možnosť. Najkratšou cestou do Krtíša. Tých dvanásť kilometrov dám a potom si dám dobrý obed, len zatiaľ ešte nemám vybraté, v ktorom podniku.

Vychádzam z Bušiniec a o chvíľu som v Malých Zlievciach. Je tu otvorená krčma vedľa obchodu pri autobusovej zastávke, bar naproti pri obecnom úrade, podľa bušinského krčmára trucpodnik starostu, už nefunguje. Nevadí mi to, neplánujem zastať. Prejdem cez železničnú trať, pred ktorou svieti tabuľa, že výstražné svetlá nesvietia, lebo železnice šetria, čo tam po ľuďoch, však? Koľko ich musí zomrieť, aby potom zase začali fungovať? Za prejazdom míňam staré mestské smetisko, po ktorého dávnej rekultivácii už mladí ani nevedia, že tu bolo smetisko> Prechádzam Veľkými Stracinami a štverám sa do kopca. To je dnes posledný, ak nerátam kopček v meste. Rozhodujem sa, že si dám kus mäsa v Slovenskej haluškárni.

Zídem do Malého Krtíša a po rovine idem do mesta. Haluškáreň je na nej, nemusím nikam ani odbáčať ani šplhať hore. Stačí vojsť do dvora, u terasy zaparkovať bicykel, trocha sa vydýchať a už je tu šarmantná servírka. Dobré mäsko je v dennej ponuke, o chvíľu mám šťavnatý kus spolu s ryžou a zeleninou na tanieri, tú kofolu ale mohla priniesť skôr. Dojedám, dopíjam, bude pol tretej, to ešte stihnem kávu, kým vyrazím do záhrady dať si ďalšiu dávku fyzickej aktivity. No najprv musím vyjsť posledný kopček pri Kocke do mesta. Zdá sa mi to alebo už mám fakt takú dobrú kondíciu? Po tejto túre vybehnem kopček, ako keby som dnes nikde nebol 😉

Zastavím doma, na Longuse svieti 94 km. Dobrý výkon. Som spokojný. Aj s tým, čo som dnes zvládol, aj s tým, čo som dnes videl. Krajina, ktorou som šiel, bola prekrásna, cesty sem tam rozbité. No dokázal som si, že mestečká neďaleko Krtíša nie sú až tak ďaleko a dajú sa na bicykli zvládnuť. Už som bol v Lučenci aj Šahách, Szécsény „robím“ viac menej pravidelne, Salgotarján som mal dnes na dohľad. Už zostáva len prejsť centrom a nabudúce ma čaká Fiľakovo.


Jak bude reklama vypadat?
-
Nechceš zde reklamu napořád jen za 280 Kč?
Zobrazit formulář pro nákup


Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *