To som sa pýtal, keď som plánoval ďalší výlet. Podľa harmonogramu práce, práce v záhrade aj podľa predpovede počasia a smeru vetra som si naplánoval výlet tak, aby som nenastúpal priveľa výškových metrov, pritom najazdil nejaké tie kilometre a „skontroloval“ ako sa majú veci a cesty v pohraničí aj z druhej strany Ipľa, v Maďarsku. A pretože výlet pripadol na piatok, opäť som sa naň vybral sám.
Vietor mal byť zrána od východu, neskôr okolo poludnia z juhu a mal dosahovať 3, prípadne do 4 m/s. To sa ešte dá, najmä ak nebude fúkať spredu, ale z boku, či dokonca do chrbta. Tak mi z toho vyšlo, že by som to mohol zobrať na Bušince a potom po maďarskej strane do Peťova a vo Vrbovke skontrolovať jednak, či je otvorená krčma, či varia kávu a ako budú vyzerať poľné cesty po dažďoch nedávno. Pritom som mal v zálohe niekoľko možných alternatív na zmenu trasy, keby počasie narobilo šarapatu a nedalo sa bezpečne prejsť podľa pôvodného plánu. Nakoniec mi z toho vyšla takáto trasa a nakoniec som ju podľa plánu presne tak aj prešiel, nikde som nemusel meniť smer jazdy.
Aby som sa vyhol zbytočným horúčavám a aby som stihol po práci (priateľky) ešte zájsť do záhrady a pokosiť trávu, chcel som vyraziť zavčas ráno. Pri dobrej vôli by som sa stihol vrátiť na objednaný obed v reštaurácii. Takže som na bicykel vysadol o ôsmej hodine ráno, obe fľaše plné vody, nič pod zub, však idem na krátky výlet, a šliapol do pedáľov smer východ, cez Priemstav na Pôtor. Prvý kopec ma trošku zahrial, ale bolo tesne nad dvadsať stupňov, tak sa to dalo zniesť. Cesta až skoro po Pôtor je nová, krásny hladký asfalt, tak sa išlo dobre. Až na tie autá, ktorých tu cez pracovný deň býva viac, ako cez víkendy. Onedlho som bol na Žihľavskej križovatke, opustil cestu prvej triedy a smeroval na kopec nad Veľkými Zlievcami.
Prešiel sa dedinou a psychicky sa pripravoval na krátky, ale strmý kopec, našťastie v tieni stromov. Vždy, keď idem tadiaľto, si spomeniem na Slovtekpárty a policajnú „asistenciu“ ktorú im pred rokmi náš štát poskytol, aby ukázal, kto je tu pánom. Vtedy sme s Olinkou išli od Bušiniec a na kopci nás prekvapila spústa policajtov, ktorí dávali pozor, aby sme išli spôsobne a rovno po ceste, nikde neodbočovali.
Šliapem si teda do pedáľov, potím sa a zrazu vidím na ľavej strane, pri odbočke do lesa pásku a pri nej anglicky písané tabuľky „Neodbočovať, ešte sto metrov ďalej“. „Že by ďalšia technopárty?“ hovorím si v duchu a ako keby som počul v diaľke dunieť basové repráky. Spievať neviem, no zato mám dobrý sluch. A po sto metroch opäť anglické tabuľky pozývajú odbočiť do lesa a na lúku. Tak technopárty je tu opäť! Small tech 2016. Len policajti chýbajú. Nikto nikoho nechce chytať, kontrolovať, legitimovať. Buď títo ľudia nikoho nezaujímajú alebo ich majú podchytených inak.
Prejdem cez horizont, vydýchnem si a preradím, aby som sa spustil čo najrýchlejšie do Veľkých Zlievec. Pod kopcom totiž začína veľmi dobrý asfalt, ktorý tu položili nedávno a preto sa ide veľmi dobre aj hore aj dolu. Výrazne si vylepšujem jazdný priemer, prefrčím dedinou a pokračujem okolo kompresorovej stanice na Bušince, kde plánujem prvú oddychovú prestávku.
Automaticky mierim po hlavnej k autobusovej zastávke, kde je veľké nákupné stredisko, krčma aj bufet a býval tu zmrzlinový stánok. Ten je zatvorený už dávno, ale keď vidím zavretú aj jednu aj druhú krčmu a tú veľkú prestavanú na obchod, som smutný. Od zastávky ide s nákupom jedna pani, tak sa jej pýtam, či majú v Bušinciach krčmu. Áno, jedna malá tu je, pri pošte treba odbočiť. Spomínam si, vlani nás tam tiež poslal jeden milý človek. Ďakujem pani za informáciu, otáčam bicykel a vraciam sa sto metrov k pošte a zabáčam do ulice, kde po dvesto metroch prichádzam k autoservisu a za ním je spomínaný bufet. Vidím, že je otvorené (ešte nie je deväť hodín) a staviam Dextera na stojan. Zložím helmu a idem si objednať tri deci kofoly. Platím tridsať centov.
Chvíľku postojím, chvíľku posedím na stoličke, nech má moja L5S1 platnička trochu inú polohu, ako na bicykli. Chcem sa vyhnúť kŕčom v lýtku, ale pár krát tento deň zacítim stuhnutie v oblasti achylovej šľachy v pravej nohe. Platnička je sviňa a tlačí na nejaké nervy. Ale prestávky po hodine jazdy by mohli stačiť…
Koniec pauzy v tejto dedine, kde už zdochol aj posledný pes a mierim ku kostolu. Nie, nebudem sa modliť za osvietenie dedinčanov, popri kostole vedie cesta k starej colnici a na most, spojujúci Slovensko a Maďarsko. Na železnej lávke pre peších majú rande dvaja mladí, ja prekročím dnes prvý raz Ipeľ a prvý raz idem po poľnej ceste. Je viac zarastená, ako vlani. Hlinitý, neskôr piesčitý a nakoniec kamenistý povrch je dobre zjazdný, ale na niektorých miestach sú tu kaluže po nedávnych výdatných dažďoch. Opatrne sa dajú prejsť stredom alebo okrajom, ale zablateniu kolies sa nevyhnem, drobné kúsky pieskového blata na mňa aj napriek blatníkom vyletujú ešte po niekoľkých kilometroch.
Prejdem cez železničné koľaje a som v Nógrádszakál, vyjdem z uličky na hlavnú cestu a som na novom asfalte, ktorý tu je asi rok alebo dva. Po ňom a po rovine sa ide dobre, vietor podľa predpovede z boku. Kvalitný asfalt končí v polovici nasledujúcej dlhej dediny, Ludányhalászi, ani tu nevedia poriadne položiť kanalizáciu a opraviť vozovku. Kúsok za dedinou odbočujem doprava, smerujem k hraniciam v Peťove.
Od prechodu, kde konečne búrajú starú ošarpanú budovu starej colnice, vedie cesta po kvalitnom asfalte. Na kruháči sa na chvíľu zastavujem pri autobusovej zastávke, aby som po dvoch hodinách v sedle dal trochu odpočinúť svojej chrbtici a potom pokračujem na Kiarov. Nový asfaltový povrch tu položili pred pár rokmi a veľmi dobre sa po ňom jazdí. Mierne stúpania ma trochu zahriali a už som na križovatke. Kvalitná a široká vozovka pokračuje doprava na Želovce cez kopec, ja volím dnes obchádzku kopcov. Dobrý asfalt vedie aj na úzkej ceste rovno, ktorá ma privádza do dediny Vrbovka.
Prichádzam pred krčmu o desiatej, je tu vonku na terase celkom živo. Aspoň viem, že majú otvorené. Objednávam si tri deci kofoly a zalievanú kávu, s pomocou ostatných hostí sa mi darí vysvetliť mladej blondýnke, že ju nechcem do skla, ale do porcelánu. S pomocou tých istých ľudí sa opravuje, že nie šesťdesiatpäť ale deväťdesiatpäť centov budem platiť. Nedám nič za to, že to je tá istá obsluha, ktorá mi nerozumela po slovensky pred rokom. Zo žartu jej navrhujem že budem chodiť častejšie, aby som jej pomohol naučiť sa po slovensky. Odpoveďou mi je strohé „Nebudem učiť“. Nevadí, ja si svoju kávu vždy viem objednať.
Pri popíjaní kávy si všímam, že sa ľudia z terasy rozchádzajú a odchádza aj barmanka! Obzriem sa a vidím prázdne stoly a zamknutú krčmu! Tak si idem obzrieť otváracie hodiny. Stihol som to len tak-tak! Táto krčma je otvorená od ôsmej do pol jedenástej a po obedňajšej prestávke od dvanástej do večera do desiatej. Dobre vedieť! Keď si nabudúce budem plánovať dopoludňajší výlet cez Vrbovku, musím to stihnúť do desiatej alebo počkať do obeda.
Dopil som kávu a chystal sa pokračovať v druhej polovici dnešného výletu. Lenže vo Vrbovke končí dobrý asfalt. Vlastne tu končí asfaltka vôbec. Buď sa musíte vrátiť alebo voliť jednu z dvoch poľných ciest. Maďarsko som dnes už videl, mierim k cintorínu a pred ním odbočujem doľava na poľnú cestu. Má ma priviesť do Seleštian. Vlani som túto trasu absolvoval opačným smerom do Vrbovky. Zo začiatku s aid epoľnou cestou pod kopcom dobre, v druhej polovici musím opatrne prechádzať cez suché miesta popri rozľahlých kalužiach,dvakrát dokonca schádzam z bicykla. Čím bližšie k Selešťanom, tým je cesta horšia a užšia. Pretože ju ale poznám, viem, že čím je cesta horšie zjazdná, tým som bližšie dedine. Keby starostovia zobrali rozum do hrsti, vyhlásili tu cyklotrasu, za peniaze z eurofondov by miestnym farmárom vybudovali asfaltku, po ktorej by sa v lete občas zviezol nejaký cykloturista a kúpil si kávu alebo pivo vo Vrbovskej krčme.
Kry pri ceste sa zrazu rozostúpili a ja som sa ocitol pri Seleštianskych viniciach. Poľná kamenistá cesta sa mení na asfaltovú a prefrčím cez dedinu, o chvíľu prídem po dobrom asfalte na križovatku a po pár sto metroch som v Záhorciach. Tu je krčma, ktorú som videl otvorenú stále, kedykoľvek som šiel okolo. Ešte som sa v nej nezastavil, mal som ju pripravenú ako záložný plán, keby som vo Vrbovke obišiel na sucho. Takže som vystúpal malý kopček nad krčmou po hlavnej, už som cítil kilometre v nohách, a ťahal ďalej do Želoviec.
Ešte nebolo dvanásť hodín, teda zavčas na obed. V Želovciach v Oáze sa oplatí zastaviť na guláš aj na kávu, ale dnes to nebude. Oddýchol som si v tieni v parku vedľa, posedel na drevenej lavičke, obedovať budem v Krtíši. Po krátkej pauze som sa vydal na poslednú etapu dnešného piatkového výletu.
Hneď ako som vyšiel za dedinu, sa do mňa oprel z boku vietor. Išiel som rýchlejšie, ako bol najpomalší plán, vietor sa ešte nestihol stočiť na juh, aby mi fúkal do chrbta. Takže som radšej pokračoval cez dedinu Sklabiná, aj keď zvyčajne jazdím obchvatom. V dedine je šialene rozbitá asfaltka, ako keby ju už nikdy neplánovali opraviť. Prehrkal som sa až na poslednú križovatku a mieril na Novú Ves, mal som v pláne využiť križovatku pri priemyselnom parku a napojiť sa tam na hlavnú do mesta.
Opäť ma tu míňalo veľa áut, cez víkend je tu pokojnejšie. Ale aj tak som pokračoval po obchvate až do mesta, kde som si struhol posledný kopec od kostola popri Kocke do centra Krtíša. Posledný raz som sa spotil, o pol jednej som bol doma.
A čo nového na juhu nášho okresu? V podstate nič. Cesty pred pár rokmi obnovené sú v dobrom stave, aj u nás aj u južných susedov. Krčmy v dedinách nie sú alebo nie sú otvorené, česť pár výnimkám. Najesť sa tu stále nie je kde, zásoby si musíte voziť so sebou alebo jesť v meste či jeho tesnej blízkosti. Turista je tu skôr za atrakciu, ako za prínos, ľudia si tu žijú sami pre seba. Keď máte radi samotu a pokoj, rozhodne sem zavítajte.
