V piatok 30. augusta malo byť celkom pekné počasie a tak sme sa vybrali z Dediniek na prvú cyklotúru. Naplánoval som dlhšiu trasu až do Nízkych Tatier, ku prameňu Hrona pod Kráľovou Hoľou. S tým, že ak sa nám bude chcieť, zídeme až do Telgártu, prípadne sa naobedujeme a opäť vyšplháme do kopcov.

Napriek predpovedi slnko nie a nie vyjsť, stále bolo pod mrakom a ani teplota nedosahovala sľúbených 18°C, tipujem tak do 15°C. Našťastie Olinka kúpila teplé cyklistické nohavice pre nás oboch, aj nepremokavé bundy, takže sme sa nemuseli báť ani tých pár kvapiek dažďa, čo sa pokúšali nás vystrašiť. Len dole z kopcov sme konštatovali, že by sa nám hodili v takýchto podmienkach pod prilby aj čiapky, na čelo a na uši. Alebo čelenky.

Zima nám dlho nebola. Z Dediniek sme vyšli okolo hrádze na prvý kopček a potom po hlavnej začali stúpať smerom na Stratenú. Na mape ten kopec nevyzeral tak zle, ale teraz nás celkom zahrial. Hneď za vrcholom som si všimol odbočku dole z kopca doprava po šotoline a na stĺpiku značku cyklotrasy do Dobšinskej Maše, tak sme si povedali, že domov to skúsime tade. Zjazd do Stratenej sme si vôbec neužili, lebo hlavná cesta je tak rozbitá a má tak zničené krajnice, že človek má čo robiť, aby sa stíhal vyhýbať jamám a stále treba brzdiť, inak si rozbijete nie len prilbu, ale aj hlavu. Cesta dole z kopca nás opäť vychladila, ale sme si tiež uvedomovali, že na spiatočnej ceste budeme musieť ten kopec vyšliapať.

Romantika v Stratenskom kaňone

Dedina Stratená vyzerá pekne a človek sa má na čo pozerať. Hneď za dedinou Olinku prekvapila dopravná značka „Tunel“, pretože bola v tomto kraji prvý raz. No pred ním sme odbočili doprava na starú cestu cez Stratenský kaňon. Vjazd autám z oboch strán blokujú betónové zátarasy. Škoda, možno by som si po rokoch opäť skúsil ten adrenalín 😉 Hoci sú po kaňone rozmiestnené informačné tabule, nikoho sme tu nestretli a tak sme si jazdu na bicykloch vychutnávali len my dvaja.

Minuli sme Dobšinskú ľadovú jaskyňu aj odbočku na Vernár, zapretí do pedálov, lebo prakticky celú trasu cesta stúpa. Aspoň nám nebola zima 😉 Cestu od Telgártu na Vernár poznáme (z auta), tak sme túžobne očakávali zlom cesty a dole známu siluetu prameňa. Vždy keď sme išli okolo autom, sme nemali čas sa tu zastaviť, tak sme si to vynahradili teraz. Zišli sme prudkým svahom po dobrom asfalte a zabočili doprava na šotolinové parkovisko. No parkovisko, prakticky sa jedná o širšiu cestu. Malé auto sa tu otočí, veľké s problémami a viacej áut už sa tu zahrčká. Zaujímavé, všade sú navigačné tabule, ktoré vás vedú k prameňu Hrona ako k turistickej atrakcii, ale keď sem prídete, nič tu nie je. Ani poriadne miesto na zastavenie, aby ste iným nezavadzali, ani stojan na bicykle, ani kde si oddýchnuť, dať si desiatu či obed. A ešte aj ten smetný kôš vyzerá, že je tu od jari a nemá ho kto vyniesť… Divne si predstavujú ten turistický ruch. Je tu aj reklama na lacné ubytovanie, dokonca s Wifi, len neviem, či naberie hlavne Olinka odvahu ešte raz skúsiť ubytovať sa v tomto regióne.

Pod Kráľovou hoľou

Rozhodli sme sa, že do Telgártu nepôjdeme. Urobil som teda zopár fotiek a kým nám začala byť opäť zima, vyšliapali sme pár sto metrov vyššie, na Besník, odkiaľ som sa pokúsil v tom zlom počasí nafotiť Kráľovu Hoľu. Raz sa mi možno konečne podarí na ňu vyjsť s bicyklom. Nemohol som si nevšimnúť aj značku cyklotrasy na Rejdovskú priehybu, ale po zlých skúsenostiach s povrchom tunajších „cyklotrás“… Zo začiatku to vyzerá sľubne, ale poznáte to. Keď cyklistu lapajú, pekne mu… sypú pod kolesá. A potom si krky vyláme. Všetko sú to cesty pre ťažké nákladiaky s drevom a aj tak vyzerajú, nič na tom nezmení ani tabuľka poisťovne.

Vyšliapali sme teda ešte kus vyššie a začali sa spúšťať k Pustému Poľu. Pred križovatkou na Vernár som si všimol cestou k prameňu odbočku do lesa s vyznačenou cyklotrasou, tak že teda skúsime, ako to vyzerá. Zabočili sme teda doľava. Cieľ mal byť po 3,5 km, uvidíme, kam až dôjdeme. Povrch bol asfalt, kvalitná lesná cesta, miestami dosypaný šotolinou. Mierne stúpanie, išlo sa celkom fajn. Po dvoch kilometroch sme došli k miestu, kde sa: a) začala cesta dvíhať, b) asfaltový povrch sa zmenil na kamenistý, c) nachádzala sa tu drevená chatka lesných robotníkov s vonkajším sedením a povoleným ohniskom. Tak sme sa tu zastavili, opäť si dali po cereálnej tyčinke, čo so sebou vozíme na výlety, napili sa vody a po krátkom oddychu sme sa vrátili späť na hlavnú cestu. Až cestou späť sme si uvedomili, že je to vlastne cesta do kopca a že dole to ide úplne samo. Zrejme sa nám vracia kondícia 😉 Ak pôjdete na bicykli okolo a máte čas, zájdite si do lesa tie dva kilometre, oplatí sa. Pekná cesta, pekná príroda, pekne strávená chvíľa. A to v Slovenskom Raji nevravím často! Aj keď tento priestor je vlastne Národný park Nízke Tatry.

Cyklotrasa pre vétriesky

Odtiaľto už cesta až do Stratenej (14 km) len klesá, s výnimkou pár hrbov, takže sme sa veľmi neunavili a pripravili sme sa najmä psychicky na stúpanie na kopec medzi Stratenou a Dedinkami. Dobre nás opäť zohrialo, no musím povedať, že sme ani raz netlačili, vládali sme to vyšliapať. Tesne pred vrcholom sme zabočili doľava na Dobšinskú Mašu po značenej cyklotrase. A to sme nemali robiť! A ani vám to neodporúčam, pokiaľ nepatríte k adrenalínovým cyklistom a beriete bicykel ako nástroj výletov a potešenia. Šotolinový povrch sa po pár sto metroch zmenil na poľnú cestu, z ktorej vytŕčajú veľké ostré biele kamene a človek pri neustálom brzdení a hľadaní najmenej problémového smerovania uvažuje, či si skôr prerazí na tých kameňoch dušu alebo koleno. Našťastie bolo sucho, tak sa až tak nešmýkalo. Po pár sto metroch sa povrch opäť zmenil, kamenistú cestu dopĺňali hlboké koľaje, kde prejde len Gázik. Radšej sme to chvíľu tlačili dolu kopcom, mám rád aj svoj bicykel aj svoje telo a moja operovaná chrbtica nepotrebuje pád na tvrdú zem. Škoda, že som to nenafotil. A vôbec si neviem predstaviť, že by som to mal ísť z opačnej strany, hore kopcom.

V dedine sa povrch cesty konečne mení na asfaltový, hoci svah je stále strmý. Zišli sme dole, prešli dedinou či skôr osadou a smerom k Dedinkám zase museli vystúpať do kopca, za čo ma Olinka „pochválila“, že načo sme schádzali dole z kopca a zase ideme hore, keď už sme raz hore boli. Celkom som ju chápal, na rozdiel od toho, čo tú skratku pre vétriesky nechal označiť cyklotrasou. Fakt majú na turistický ruch v tejto, ehm, lokalite, divné názory.

Po chvíli sme zišli k priehradnému múru a za križovatkou na Mlynky sme sa nezadržateľne blížili k svojmu penziónu, ktorému budem venovať osobitný článok. Celkove sme aj s rôznymi zachádzkami absolvovali na tomto výlete 55 km a nastúpali sme 1290 m. Neuveriteľné, ešte pred dvomi mesiacmi som bol unavený po 300 metroch. Pravda, teploty sa vtedy pohybovali okolo 30°C.

Prikladám aj mapu trasy, keby ste si to chceli po nás zopakovať. Len naspäť sa vracajte pekne po hlavnej.

---