Kondične do kopcov

Keďže túto júlovú sobotu sme mali doma zvláštny program, vybral som sa na cyklovýlet sám. A preto som si zvolil trošku náročnejšiu trasu. Náročnejšiu vzhľadom k najazdeným len 80 kilometrom túto sezónu. Lebo inak by to bola „brnkačka“. Vyrazil som severovýchodne od Veľkého Krtíša.

A to zavčas ráno, aby som sa stihol vrátiť, kým začnú poludňajšie horúčavy. A kým začnú popoludňajšie prehánky podľa predpovede počasia. Dofúkal som kolesá na benzínke a vyrazil po ceste I. triedy do kopca na Priemstav okolo záhradkárskej osady. Rozbitá cesta za mestom sa pri záhradkách mení na kvalitnú, pred rokmi ju opravili a pri odbočke na Dolné Strháre pribudol bezpečný samostatný odbočovací pruh. Stúpanie ma celkom zohrialo a hupy cez Selce som tiež zvládol celkom ľahko. Takže som po chvíli bol v Strhárach, kde ma čakalo ďalšie prudké stúpanie. Chýbajúce kilometre aj kondícia boli poznať.

Potešila ma opravená cesta na Koprovnicu. Pred rokmi som registroval opravu cesty na Suché Brezovo, ktorá dovtedy pripomínala tankodrom. Na takomto povrchu sa išlo oveľa ľahšie.

Opravená cesta okolo Koprovnice

Stromy popri ceste poskytujú príjemný chládok. Ten sa bude hodiť, keď mierne zvlnená krajina začne stúpať. V podstate som sa to tešil. Od Koprovnice po Suché Brezovo je to asi päť kilometrov stúpania, prerušené jednou dvojitou zatáčkou s krátkym prudkým klesákom s mostom nad potôčikom po asi kilometri. Zvyšok je viac-menej plynulé trvalé stúpanie v lesoch, zakončené otvárajúcou sa krajinou a nad tým všetkým je obec Suché Brezovo.

Tu som si, ako vždy často, dal krátku prestávku pri Obecnom úrade V ľudoprázdnej dedine som pozdravil dve dámy, najskôr jednu staršiu, potom jednu mladú, no ani jedna neodzdravila. Čo sa to deje s naším vidiekom?

Tešil som sa aj na rovinu nad obcou, ktorá nasleduje po opäť krátkom stúpaní. Vietor nebol takmer žiadny, jazda nebola namáhavá a mohol som sa kochať krajinou. Dobrá cesta končí so začiatkom Veľké Lomu a opatrne som sa spustil do dediny, kde som sa nezdržiaval, nebolo dôvodu. Prešiel som dedinou a pokračoval starou lesnou cestou na Senné.

V prvom úseku je rovinatá a ako-tak ešte asfaltová. A práve na mieste, kde sa začína zvažovať a stráca sa asfalt, len hrubé kamenivo tvorí jej povrch, som zaregistroval zvuk auta. Cesto zo Senného tu jazdia len gáziky, traktory a vétriesky, ale toto bolo iné. Zrazu sa objavila malá Fiesta s bystrickou značkou, za volantom mladá žena, vedľa asi je matka. Chúďa auto.

Strmý zostup na rozbitej ceste som zvládol a v Sennom sa nezdržiaval, zamieril som dole na Kľačiansku križovatku. Nech je predpoveď smeru vetra akákoľvek, tu hádam vždy fúka od Strehovej na sever. Aj napriek miernemu vetríku som bol rýchlo na benzínke na križovatke, ale zalievanej kávy som sa nedočkal a automatovú som nechcel. S nedôverou som sa pozeral na oblačnosť od juhovýchodu, ale dôverujúc predpovedi počasia som pokračoval smerom na Dolnú Strehovú podľa svojho pôvodného plánu.

Krčma pri ceste bola zatvorená a obchod práve zatvárali, bolo jedenásť. Takže bez kávy. Pizzeriu pri autobusovej zastávke som navštíviť nechcel, práve otvárali, tak som zamieril smerom na juh, kde je pri ceste ešte jedna pizzeria. Tu som zistil, že ju otvoria až o dvanástej. Ak turista nie je snob, túžiaci po predraženom aquaparku, nemá tu šancu. Cykloturista tu nikoho nezaujíma.

No nič, napil som sa vody z bidonu a za Dolnou Strehovou odbočil doprava na Bukovec. Posledný strmý kopec dnešného výletu. Nebol som ani v polovičke, keď ma dohnalo mračno. A spomenul som si na slová slovenského cykloturistu z Českej Kanady: Život cyklistu je o kopci, protivetre a daždi. V tom drobnom mrholení som sa štveral cez dve vlny na vrchol kopca, kde som vedel, že stojí plechová búda autobusovej zastávky. Schoval som sa tu na asi desať minút, kým dážď pominie.

Keď som pokračoval ďalej, zistil som, že asi dvadsať metrov, za horizontom, kde som stál, je suchá cesta, lebo tu už nepršalo 😀 Mohol som ušetriť čas. Nevadí, pokračoval som ďalej rozbitou cestou, ktorú poznám ako svoje topánky, lebo sa tu dennodenne vraciavam autom z práce, až do Pôtra. Tu bola krčma otvorená, ale nedávalo zmysel zastavovať sa osem kilometrov od cieľa. Možno som mal, ušetril by som si možno druhé zmoknutie, ktorého sa mi dostalo pri stúpaní nad Elektrárňou. Na kopci ale opäť bolo po daždi.

Pretože nebola zima, trochu vody na funkčnom tričku som neriešil. Zahriaty občasným stúpaním som ho dokázal telesným teplom vysušiť. Chlad na chrbáte a krížoch som necítil, to bolo podstatné. Po očku v spätnom zrkadle som sledoval oblačnosť za sebou a hovoril si, že ten kúsok do Krtíša už dôjdem tak či tak.

Onedlho už som bol opäť na križovatke, kde som ráno odbočoval na Dolné Strháre a predo mnou bolo posledné stúpanie okolo smetiska k záhradkám. Aby som si tento výlet zapamätal, tu sa rozpršalo tretí raz. Na vrchole, ako vždy dnes, dážď prestal a ja som sa mohol bezpečne spustiť do mesta po suchom asfalte. Bicykel som odstavil o dvanástej.

Pretože som išiel sám, išiel som väčšou silou a rýchlosťou, ako by sme boli šli s Olinkou. Trochu som cítil stehná, ale snáď je to znak silnejúcich svalov. Aj keď máme málo nabicyklované, máme dosť nachodené v našej záhrade pod kopcom, takže s fyzickou silou na tom nie sme zle, treba nám len natrénovať zadok, aby nebolel v sedle a trochu výdrže v kopcoch. A k tomu mi napomohol aj tento kondičný výlet do kopcov.


Jak bude reklama vypadat?
-
Nechceš zde reklamu napořád jen za 180 Kč?
Zobrazit formulář pro nákup


Author: Ďusi

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Tato stránka používá Akismet k omezení spamu. Podívejte se, jak vaše data z komentářů zpracováváme..