Na druhý tohoročný výlet som naplánoval jazdu nie len po okreskách, ale aj cez les a po poľnej ceste zabudnutým krajom, kde si pozrieme rôzne zaujímavosti. Dúfal som, že bude menej náročný, ako prvý výlet a bude nás oboch baviť. A pretože sa opäť ukazoval horúci sobotný deň, vyrazili sme z domu skoro ráno.
Po dofúknutí kolies bicyklov sme vyrazili po starej ceste z Veľkého Krtíša cez Malý Krtíš na Želovce. Tu nám to ubiehalo celkom pekne, prakticky celý úsek od Novej Vsi je dolu po prúde potoka. V Želovciach sme odbočili na Kiarov, aby sme sa dostali k Želovským vínnym pivniciam. Ja som tu bol pred tromi rokmi, Olinka po prvý raz. Ja som bol zvedavý, čo sa zmenilo, najmä v oblasti marketingu, o ktorom som viedol rozhovor s jedným z vinárov. Ako ukazuje titulná fotka, nezmenilo sa nič. Na križovatke stále nie je tabuľa, ktorá by vám ukázala cestu k pivniciam… A keď viete, že treba odbočiť vľavo, tak zistíte, že okrem pár pivníc na predaj tu ozaj zdochol pes. Ak tu nemáte dohodnuté stretnutie, škoda drať pneumatiky na šotoline týmto smerom 🙁
Obišli sme pivnice po okružnej asfaltke, najprv strmo hore, potom strmo dole a vrátili sa na cestu medzi Želovcami a Kiarovom. Po ani nie kilometri sme odbočili medzi stromy vľavo. Bývalé kúpele Šóšár sa za ten čas zmenili na nepoznanie.
Areál je upravený, pribudlo vybavenie pre deti aj dospelých, sedenia, prístrešky, drevené sochy. V čase našej zastávky tu rezbár motorovou pílou jednu sochu vyrábal. Tu sa oplatí cestou okolo sa zastaviť, oddýchnuť si, niečo dobré zjesť (z dovezených zásob), poobzerať sa tu. Aj pri diaľkovej trase okolo.
Ľudia z občianskeho združenia tu len nerozprávajú do vetra, za nimi vidno skutočnú prácu a výsledky. Chce to len nájsť vhodný koncept monetizácie, aby to nebolo len o silnom chcení a zháňaní sponzorských príspevkov, ale o aspoň čiastočnej sebestačnosti areálu pri jeho využití turistami a cykloturistami.
Pookriali sme na duši aj na tele, pretože nás čakal strmý kopec na Kiarov. A pri našej (takmer žiadnej) kondícii sme mali pred kopcom obavy. Odvážne sme sa pustili hore a ani nevieme ako, boli sme na vrchu. Až nás to oboch (príjemne) prekvapilo. Naša záhrada nám predsa len s kondíciou dosť pomáha 😉
Na vrchole nás nečakal dlhý zjazd do Kiarova, ale odbočka doľava na lesnú asfaltku. Vedel som, že na treťom horizonte máme odbočiť doprava do poľa. Len tie stúpania nás trochu potrápili, sú síce krátke, ale zato strmé. Oddýchnuť nám umožnila krátka kochacia zastávka, kedy sa nám pri vjazde na poľnú cestu otvoril prekrásny výhľad východným smerom.
Po suchej poľnej ceste bol zjazd celkom pohodový, dole sme odbočili doľava na staré stredisko a okolo fotovoltaiky sme prišli do dediny Olováry. Pri obecnom úrade sme si dali prestávku na posilnenie zo svojich zásob. A oddýchnutí sme sa pustili zdolávať obávaný Olovársky kopec, jedinú asfaltovú prístupovú cestu do dediny, kde sa aj autobus otáča.
Aj toto stúpanie sme zvládli a vychutnali si jazdu po horizonte sprevádzanú opäť výhľadmi aj zjazd do Potočka, po ktorom nasledoval opäť prudký výjazd na Malé Zlievce. Po kvalitnom asfalte to ide ľahšie. Odteraz to budú už iba malé kopčeky.
V Malých Zlievciach sme si kávu v sobotu doobeda nedali, krčmu otvárajú tento deň až popoludní. Tak sme zamierili smerom domov, je to nejakých desať kilometrov. Podstatne ľahších, ako pred dvomi týždňami, keď nás trápilo teplo a protivietor. Tak sme cestu cez Veľké Straciny pohodlne zvládli a do Veľkého Krtíša sme dorazili na poludnie. Dosť zavčasu, aby sme sa vyhli začínajúcim horúčavám.
Niečo cez štyridsať kilometrov a nejakých 400 výškových metrov je slušný výkon pre netrénovaných cykloturistov. Ak budeme takto pokračovať, naozaj koncom leta môžeme odísť na cyklodovolenku s kondíciou, ktorá postačuje na pohodové výlety v okolí penziónu.
