Minule som písal, ako som sa vlastne dostal k bicyklovaniu a cykloturistike. A k svojmu prvému bicyklu. Keď som hľadal iné fotografie, našiel som predsa len nejaké ďalšie fotky bicykla, z Vysokých Tatier. A tak mi to nedá nenapísať, ako som zdolával vysokohorské cesty na trekingovom bicykli.

V tom období som trpel dýchacími problémami a po skončení liečby mi lekárka vypísala poukaz do kúpeľov. Prišiel celkom nečakane, s nástupom asi týždeň po doručení listu z poisťovne. Bolo to dosť hektické obdobie, dokončoval som jednu veľkú zákazku a kupoval nový notebook, ktorý sa pokazil a opravu mi na počkanie robili deň pred nástupom, len som sa musel dostaviť do servisu v Banskej Bystrici. Tak som sa celkom tešil na oddych v Tatrách.

Na príjem som mal celkom šťastie na doktora, ktorého som presvedčil, že som si so sebou doviezol bicykel a plánujem jazdiť každý deň, tak by som rád mal procedúry čo najskôr za sebou a čo najmenej, nech ma nezdržiavajú. Takže mi napísal dýchačky na rána na pol ôsmu (ako nerád skoro vstávam). Po nich ma čakali raňajky a už som mal celý deň voľno. Občas som aj obed vynechal. V kúpeľnom dome Palace sa v roku 2002 zabudli ešte v hlbokom socializme, takže nebolo čo ľutovať a vtedy fungoval ešte hotel Telekom, takže občas som si aj raňajky doprial u nich, nie len neskoré obedy.

Za tie tri týždne som v Tatrách vyšiel všade, kam viedla cesta a kde to bolo povolené, okrem chaty na Zelenom Plese, ale kto tam bol, pochopí. Už na prvej „túre“ prvý deň poobede zo Smokovca na Hrebienok som pochopil, že trekingový bicykel nie je ideálny do tohto prostredia, predsa len kopce sú v Tatrách strmšie, ako u nás na juhu pri Ipli. A v júni som nemal ešte poriadnu kondíciu, hoci som poctivo trénoval najmä kopce hneď, ako som otvoril pozvánku do kúpeľov a dozvedel sa termín aj miesto.

Najkrajší výlet bol asi na Popradské Pleso, odkiaľ je aj úvodná fotografia, z križovatky z hlavnej cesty na parkovisko a ku železnici. Z rázcestia na Pleso a na Rysy je druhá fotografia.

Keďže som mal na kormane len malú brašňu, občas som nosil aj červenú ľadvinku a cez plece mám brašňu s fotoaparátom. Bol to Olympus IS21, zrkadlovka so zoomom na kinofilm. Tie mi potom kamoš vyvolával, skenoval a pálil na CD ako 2 mpix fotky.

Bicykel Fort Auriga mal rám z chrómmolybdénovej ocele veľkosti 19″, úzke 29″ kolesá, radenie GripShift 21 rýchlostí a čo sa mi páčilo najviac, silnú reťaz a tvarované taniere vpredu, takže sa dalo bez problémov radiť aj v ťahu. Či už do kopca alebo aj v rýchlosti na rovine. Komponenty Acera vydržali celý čas, čo som ho mal, nič som na bicykli nemusel opravovať či meniť, len raz špalíky, po výlete v Tatrách 🙂 V kopcoch mu síce chýbali nejaké kolieska vzadu, no na rovinatých cestách to bol rýchly stroj a dali sa na ňom bez problémov jazdiť dlhšie trasy a dosahovať slušné rýchlosti. Teraz, keď jazdím spolu s s priateľkou na horských bicykloch s 26″ kolesami, si občas spomeniem 😉

Na Popradskom Plese bolo nádherne. Ale keď sa hôr znalí turisti začali obzerať a pomaly obliekať do nepremokavých búnd, ja som šliapol do pedálov a o pár minút už som bol dole, kde po daždi nebolo ani vidu ani slychu. To je výhoda cykloturistu 😉

Za najťažšiu trasu v Tatrách považujem cestu na Sliezsky dom k Velickému Plesu pod Gerlachom. Na Aurige som myslel, že dušu vypustím, tú svoju. Hotel na dohľad a ja som mlel z posledného. No hovoril som si, že teraz sa ukáže, či som už vyliečený a či mám pajšle zdravé. Z toho, že píšem dnes tento článok a že mám aj novšie fotky z Velického Plesa je jasné, že doktorka odviedla skvelú prácu a aj ja som to zvládol.

Počas troch týždňov som zo svojej základne v Smokovci, kde som v kúpeľnom dome Palace mal Aurigu zamknutú v lyžiarni, bol niekoľko krát na Štrbskom Plese ale aj vo Svite či Gerlachove a iba jediný raz som zmokol, keď som sa nedostal ani na Šalviový prameň, len na parkovisko dole. Hodinku som si postál pod strieškou a potom sa po mokrej ceste vrátil cez Tatranskú Lomnicu do Smokovca. Bicykel som dôkladne vyutieral a potom si dal horúcu sprchu.

Medzi Tatranskou Lomnicou a Štrbským Plesom sa na trekingu jazdí veľmi dobre. Oveľa horšie je to kolmo na vrstevnice. Hrebienok či Štart v Lomnice dajú dobre zabrať, Sliezky dom je dlhý a náročný. V každom prípade táto dovolenka v Tatrách ma uchvátila a už o rok som si ju zopakoval. S priateľkou Olinkou a s horskými bicyklami s 26″ kolesami, na ktorých bolo zdolávanie kopcov o niečo jednoduchšie. To už je ale iný príbeh.

Dovolenka v Tatrách ma naučila, že okrem počasia, ktoré sa pravidelne poobede pokazí a je treba byť späť v hoteli, si musí človek dávať pozor aj na vzdialenosti a pokiaľ nie je na hory zvyknutý, nadeľovať si len polovičné porcie, ako kdesi inde na Slovensku. Kilometre nie sú problém, len tie výškové metre. Hore bolia nohy, dole lakte od brzdenia.

Keď som bol v tatrách bicyklovať, ešte tam boli stromy. Potom už som nemal odvahu tam ísť.

A na záver ešte pár fotografií: