Do Orlických Hôr som sa po prvý raz dostal v lete roku 1994. S partiou mladých ľudí sme získali možnosť bývať na podnikovej chate na južnom konci priehrady Pastviny neďaleko obce Nekoř. Súčasťou vybavenia chaty bolo aj niekoľko bicyklov, z ktorých tri stáli za reč, len ich bolo treba trochu zreparovať. Pre dvoch mladých cyklistických nadšencov nič, čo by stálo za reč. A tak sme preskúmali okolie.

Cyklistické výlety pôvodne neboli v pláne týždňového pobytu, ale keď už tam tie bicykle boli, tak prečo ich nevyužiť. Mne padol do ruky CrMo horský bicykel Olpran, vtedy ich ešte nepredávali v každom okresnom supermarkete, s radením Altus. Doma som mal vtedy trekingový bicykel Fort Auriga na 28″ kolesách, tak som využil príležitosť vyskúšať si čosi iné. A musím povedať, že sa mi tento spôsob radenia rýchlostí zapáčil až tak, že nasledovné bicykle som nekupoval s gripShiftom (radenie otáčaním rukoväte), ale práve s dvojpákovým radením.

Cesta okolo priehrady Pastviny sa mi zapáčila. Členitá, aj stúpania, aj ostré zákruty. Vtedy som prvý raz zakúsil, čo to je, keď automobil bezhlavo nepredbehne „slabého“ cyklistu, ale pokojne za ním ide niekoľko zákrut, kým vodič vidí, že môže obiehať bezpečne pre seba, protiidúce autá aj cyklistu samotného.

Raz som si urobil trochu dlhší výlet. Od hrádze, kde sme neďaleko bývali na chate, som obišiel priehradu po jej západnej strane a prišiel do Klášterce nad Orlicí. Prešiel som po moste na druhú stranu Divoké Orlice a pokračoval na České Petrovice. Pekný stupák. Za dedinou som zistil, že cesta vedie tesne popri štátnej hranici s Poľskom a že turistický prechod bez trvalej prítomnosti kontroly môžu prekračovať občania Poľska aj Československa. Takže som sa vybral na návštevu 😉

Kamenistou, neskôr poľnou cestou som zišiel zo strmého kopca na asfaltku do dedinky Smreczyna a do mestečka Miedzylesie. Zaspaté malé mesto, kde som si kúpil zmrzlinu (tuším za české koruny, lebo poľské zloté som určite nemal) a vydal som sa späť. Najskôr po rovnej asfaltke, neskôr po tej kamenistej strmine späť na hranice. Keď som minul pohraničnú búdku, na ktorej boli vylepené všetky cez-hraničné informácie, uvítal som asfaltku a spustil sa do Mladkova. Poviem vám, riadny klesák. Keď som predbiehal toho uja v modrej Škode 100… Mal som pred dedinou čo robiť, aby som to ubrzdil na horúcich a dobre smrdiacich gumových špalkoch. Keď som sa cez Pastviny vrátil popoludní na chatu a rozprával kamošom, ako som zavaril brzdy na bicykli, nechceli mi veriť.

A tak sme o dva dni išli v trojici tú istú trasu. V Českých Petroviciach už ale nemali ten dobrý guláš a návrat z Poľska na českú stranu nám „spríjemnil“ poľský pohraničiar na krosovej motorke, ktorý ma zastavil v tom strmom stúpaní a vyzvedal. Okrem iného, kadiaľ som do Poľska prišiel. Ukazujem mu, že z tadiaľ, zhora a pýtam sa ho, ako je to ešte ďaleko. Čo ho zrejme prekvapilo, ale mu vravím, že na bicykli sa ide hore ťažko a zdá sa mi to dlho. Keď mi vrátil pas a chcel odísť, tak mu vravím, že nech chvíľu počká. Nechápal prečo. Tak mu ukazujem ešte dva pasy, ktoré som mal v brašni a vravím mu, že za chvíľu sa objavia ešte dvaja kolegovia. A naozaj, po pár sekundách sa v zákrute ukázali na bicykloch moja sestra a kamarát Igor (pozdravujem do Prešova). Pozrel do pasov a odfrčal na svoje motorke dole do dediny. A my sme dorazili tú kamenistú cestu na vrch na hranicu.

Keď Igorovi zdymili brzdy dole Mladkovom, tak uznal, že je to fakt strmý kopec. Potom sme sa ešte vyfotili pri tom kamennom orlovi so zlomeným krídlom naproti reštaurácii a vrátili sa späť na našu chatu. Všetky fotky v tej dobe som robil filmovou zrkadlovkou Olympus IS-100 a nemám ich naskenované.

To bolo moje prvé zoznámenie s Orlickými horami.