Znie to neuveriteľne, ale až v druhej polovici júla som sa konečne dostal na bicykel a na prvý tohoročný výlet. Zvolil som kratšiu a ľahšiu trasu, ale vzhľadom k situácii primeranú a výlet sme spojili s dvomi návštevami, aby sme si počas nich trocha oddýchli. Ako dopadol tento prvý test kondície v roku 2016?

Výlet sme s priateľkou absolvovali netradične vo štvrtok. Prečo začíname bicyklovať až v júli a prečo nie cez víkend, to vám hneď vysvetlím. Celý týždeň totiž priateľka mala dovolenku v práci, venovali sme sa záhrade, ktorú sme kúpili začiatkom roka. A že pri zakladaní novej záhrady je práce kopa, to nemusím nikomu, kto to absolvoval, zdôrazňovať. Skrátka sme sa už v zime, pri rozhodovaní záhradu kúpiť, dohodli, že tento rok na nijakú cyklodovolenku nepôjdeme a bicyklovať budeme len sem tam, občas. Pretože sme chceli čo najskôr založiť záhradu a dostať ju stavu, kedy bude schopná produkovať najmä ovocie.

No ale bicykel nám predsa len obom chýbal, mne možno viac, ako priateľke. A mrzelo by ma, že sme si pred dvomi rokmi kúpili nové bicykle a teraz stoja bez povšimnutia. Tak sme si povedali, že jeden deň dovolenky záhradu vynecháme a pôjdeme sa previesť po okrese. Pozrieme sa, čo je kde nového, čo sa zmenilo a prevetráme si hlavu trochu inak, ako len v záhrade. Je tam krásne ale predsa len inak, ako v sedle bicykla.

Tak som v týždni pred plánovaným výletom zbežne skontroloval oba bicykle aj ich pneumatiky, či je všetko v poriadku a trochu premazal reťaze. Vo štvrtok ráno sme naplnili fľaše s vodou, v cyklodresoch nasadli na oba stroje a opatrne sa vydali najprv na benzínku. Tlak v pneumatikách totiž za takmer trištvrte roka poklesol až na jednu atmosféru. Dalo sa na tom na pumpu opatrne prejsť.

Po dohustení pneumatík a krátkom pokece s ďalším cyklistom, ktorý sa vydal na severovýchod, sme vyštartovali smer západ, proti miernemu vetríku. Prvá časť výletu na bicykloch totiž viedla do kopcov, aby sme ich mali za sebou už na začiatku. Keby to náhodou s našou kondíciou bolo horšie, ako som predpokladal.

Nebolo. Kopec z Krtíša na Plachtince sme vyšli ako keby nič, aj ten z Plachtiniec na Príbelce. Proti miernemu vetru sa šlo fajn, aspoň sme sa výrazne nepotili. Ako som doma hovoril, zo záhrady máme kondíciu určite dobrú, nebudeme mať problém, že by sme na bicykloch nevládali. Zastávku na oddych v Príbelciach sme absolvovali len tak zo zvyku. Po pár minútach pohľadov do krajiny, kde sa črtali dediny pod silom v Leseniciach, kam sme smerovali, sme pokračovali ďalej.

Prvá zastávka a návšteva sa uskutočnila v Čebovciach na benzínke. Nie, že by sme potrebovali dofúkať pneumatiky, iba sme si dali kávu a porozprávali sa s kamarátom. A dobre padlo si na chvíľu sadnúť do pohodlného kresla 😉 Skrátka čerpačka na križovatke v Čebovciach je dobrým oddychom, či už idete na juh alebo do kopcov na severe okolo Čebovskej Bukoviny, vlani tam natiahli nový asfaltový koberec.

My sme pokračovali na juh. Je to príjemné zvezenie sa dolu kopcom s minimom šliapnutí do pedálov. V susedných Neninciach sme opäť mali prestávku, tentokrát sme navštívili priateľkynu kamarátku a bývalú kolegyňu. Reč sa celý čas zvŕtala okolo záhrad 😉

Keď sme vyrazili na cestu, nedošli sme ďalej ako na koniec Neniniec. Nie pre nejakú poruchu, ale pretože sme sa zastavili v krčme u Vlka na obed. Varia tu chutne, porcie sú veľké a ceny mierne. A pri čakaní na obed sme si uvedomili, aký blahodárny vplyv na naše duševné zdravie má naša záhrada. V reštaurácii totiž bežal televízor, naladený na vraj najväčšiu slovenskú televíznu stanicu. A čo sme si vypočuli za ten čas stupídnych a otravných reklám a divných programov! Vypočuli preto, že sme naň cez štýlový luster zo svojich miest nevideli. Ale aj ten zvuk stál za to. Každý deň sme totiž v záhrade až do večera, po návrate domov nemáme chuť pozerať nejaké trápnosti, takže u nás beží často Eurosport alebo populárno náučné a historické či cestovateľské kanály. Ľutujem tých, čo sú na slovenské kanály odkázaní či ich nebodaj vyhľadávajú.

Dobre posilnení sme opäť sadli na bicykle a radi, že ideme po rovine. Bicyklovanie s plným bruchom nepatrí k našej obľúbenej disciplíne, ale jesť sa musí, najmä pri dlhších výletoch. Zamierili sme najkratšou cestou do Slovenských Ďarmôt, prekonali tých pár kopčekov pred dedinou a zatočili na sever. Vietor sa do nás pomaly opieral z boku, čo nebolo také hrozné. Kochali sme sa krajinou a v Želovciach v parku si dali ďalšiu prestávku. Netrénovaný zadok sa začal ozývať aj napriek gélovým vložkám cyklistických nohavíc a Olinka už začínala cítiť aj únavu v nohách. Krátka prestávka nám prospela a potom už na nás čakalo posledných dvanásť kilometrov domov.

Tento úsek nepatrí k mojím obľúbeným. Často tu fúka z protismeru a rovina ma nudí. Jediné potešujúce sú pohľady na v diaľke sa črtajúce kopce a približujúci sa domov. Lepšie by sa to išlo na motorke alebo aspoň na elektrobicykli 😀

Keďže som ale neviezol v brašniach na nosiči nič, čo by ma zaťažovalo a aj vetrík bol mierny z boku, zvládli sme príjazd do mesta bez problémov. Ak teda medzi problémy nerátam, že som vlani schudol asi 12 kíl a tento rok dve. Optimalizoval som svoju váhu zmenou stravovacích návykov, aby som uľahčil mojej operovanej platničke L5S1. Výsledkom je, že sa mi na bicykli jazdí oveľa lepšie a ľahšie, ale aj to, že sú mi moje cyklotričká veľké. A pri jazde sa mi ľahko zadný spodok zasekne za sedlo. Ak si to neuvedomím pri zosadaní, môj bicykel ma nechce zo sedla pustiť 😀

Prvý cyklistický test dopadol celkom dobre. 44 kilometrov je bez tréningu na priateľku zrejme veľa, mne by nerobil problém ani dlhší výlet. Bicykle sú v poriadku. Ostáva už len nájsť si popri záhrade viacej času na bicyklovanie a nejaké peniaze na elektrifikáciu bicykla pre moju partnerku.