Občas dostanem túto otázku a zväčša odpovedám, že dlho. Ale ako hovoril „kapitán“, „Každý si může říkat, co chce“ a dôkaz je realita. Nedávno som prezeral svoj archív fotografií a mám dôkaz pre svoj prvý doložiteľný výlet na bicykli a dokonca do zahraničia! Takže môžete mi veriť, keď hovorím, že na bicykli jazdím od tretej triedy základnej školy a športovo od strednej školy a prvého zamestnania, ale teraz to môžem doložiť. Čiernobielou fotografiou z Budapešti.

Už na základnej škole som s kamarátom jazdieval do dedín na okraji okresu a ako stredoškolák som si robieval tréningové kolečko z Veľkého Krtíša cez Slovenské Ďarmoty a Čebovce. Takže som bol v celkom dobrej kondícii a tiež som vedel, že jazdiť na bicykli, najmä po rovine, nie je žiadny problém.

Keď v lete roku 1984 bola u nás na návšteve moja vtedajšia priateľka, vymyslel som výlet do asi sto kilometrov vzdialenej Budapešti. Na bicykli! Ja som vtedy jazdil na svoje študentskej trojštvrťovej Eske s tromi prevodmi, kočke som dal na výlet skladačku Eska, na ktorej jazdila sestra! Dnes by som nad takým plánovaním krútil hlavou, vtedy mi to prišlo ako dobrý nápad a jediný spôsob, ako výlet absolvovať.

Zbalili sme malý stan na nosič, oblečenie a nevyhnutné veci do batohu na môj chrbát a popoludní vyrazili smer juh. Prvá plánovaná zastávka bola pár kilometrov za hranicami, kde sme večer postavili stan a prespali. Ráno sme pokračovali a okolo poludnia dorazili k Budapešti.

Prvý deň sme prechádzali mestom po pravom brehu Dunaja, večer sme prespali na predmestí na lúke za nepoužívanou železničnou traťou, skrytí pred zrakmi ľudí. Ráno sme sa vrátili do mesta, hneď na jeho začiatku sme riešili defekt zadného kolesa skladačky. Do obchodu s náhradnými dielmi sme sa dostali tak, že som si zadok bicykla zavesil na opasok cez plece a v podstate so zadným kolesom vo vzduchu tlačil bicykel asi kilometer. Kočka zatiaľ tlačila moju Esku. Po výmene duše a plášťa sme sa opäť túlali mestom, jedli na schodoch maďarského parlamentu a popoludní sa vykúpali na kúpalisku Tungsram na severe mesta. Potom nás čakalo ďalšie prenocovanie pod stanom za mestom.

Ďalší deň sme sa dostali na Slovensko a domov. Celý čas sme mali neskutočnú horúčavu a vypili sme neskutočné množstvo vody a ovocných štiav, ktoré vtedy Maďari predávali v ABC samoobsluhách v litrových sklenených fľašiach. Najhoršie bolo asi vyšliapať dlhé stúpanie nad Vác smerom na Rétság.

Výlet sme zvládli v pohode a myslím si, že veľký obdiv si zaslúžila moja priateľka. Jednak za odvahu, s ktorou sa pustila so mnou, jednak za to, že celú cestu zvládla na skladacom bicykli. Zrejme preto, že nebola cyklistka, inak by celý výlet odmietla ešte v zárodku 😉

Dodnes na tento výlet rád spomínam a celkom určite by som rád absolvoval viacdňový výlet na bicykli aj teraz. Len musím Olinku presvedčiť, aby sa so mnou nebála. I keď asi budeme spať v penziónoch, než pod stanom 🙂

Takže ako dlho jazdím na bicykli? Minimálne od roku 1984. To je prosím 31 rokov. Ešte by som ďalších 31 rád pridal 😉