Je to tak, po trinástich rokoch jazdenia na bicykloch vo dvojici s priateľkou budem asi musieť opäť začať jazdiť sám. Aké to asi bude som si vyskúšal týždeň po prvom tohoročnom výlete po okrese. Využil som fakt, že sa po daždi umúdrilo počasie, že som si spravil dopredu čo najviac roboty a mal teda čas vybrať sa na bicykel aj v piatok, kedy väčšina ľudí finišuje v práci svoje povinnosti pred víkendom.

Nedá sa s tým nič robiť, priateľku viac zaujíma naša nová záhrada a práca v nej ju viac baví. Výsledkom je okrem iného slabšia kondícia a tým pádom už aj minulá trasa jej ku koncu robí trošku kondičný problém 🙁 No a mňa nebavia také tridsaťkilometrové frcky… Takže to budeme asi kombinovať. Keď bude mať chuť a silu, spravíme si cez víkend nejakú spoločnú kratšiu trasu (a skončíme poobede v záhrade, ale autom, aby sme nemuseli večer už za šera ešte cez veľký kopec do mesta s nákladom úrody…) a ja si skúsim našetriť čas cez pracovné dni a otočiť nejakú svoju obľúbenú trasu. Ak sa nestihnem vrátiť do jej fajrontu, pôjde do záhrady autom sama 😉

Dosť fantázií, poďme k trase. Vo štvrtok lialo, všetko dobre zmoklo. V piatok ráno ešte bolo pod mrakom, ale predpoveď sľubovala pekný a nie veľmi horúci deň so západným vetrom do 10 km/h. Hriech by bolo to nevyužiť a tak som mrkol do prehľadu svojich cyklotrás a vybral takú, ktorá nejde po poľných cestách, určite po štvrtkovom lejaku rozmočených, ktorá začína na západ a končí inak (aby mi nefúkalo do tváre na konci, keď budem so silami na tom slabšie, ale radšej na začiatku, keď vládzem) a kde sú kopce v prvej polovici, tiež z kondičných dôvodov.

Hneď po raňajkách som skontroloval opäť predpoveď a konfrontoval ju so skutočnosťou pohľadom z balkóna. Oblačnosť sa dvíhala, objavilo sa slnko a modrá obloha. Obliekol som sa teda do cyklodresu a nasadol na bicykel. Krátko po deviatej hodine ráno som bol na ceste smer Príbelce.

Začiatok trasy viedol rovnakým smerom, ako minulý výlet. Rovnako som si v Príbelciach na zastávke urobil oddychovú prestávku, aby si oddýchol najmä môj netrénovaný zadok a uľavilo sa operovanej platničke. Pozeral som do krajiny a pred sebou videl silo v Leseniciach, o nejaké dve hodinky by som sa mal k nemu okľukou dostať. Stačilo desať minút a frčal som ďalej. Benzínku v Čebovciach som tentoraz minul ako „balkánsky expres“ na jednotku asi deväťkilometrovou rýchlosťou po hlavnej a mieril na vrchol kopca, za ktorým ma čakal krátky zjazd a opäť stúpanie na križovatku nad Kosihovcami.

Tu som si urobil opäť päťminútovú pauzu, ani gélová vložka v cyklonohaviciach z Lidlu nedokáže presvedčiť moje zadné partie, že o nič nejde. Potom opäť zjazd k zastávke autobusu a stúpanie okolo družstva na najrýchlejší úsek nie len tohto výletu, ale aj okresu celkom. Tým by ale mali kopce pre dnešok končiť. Klesanie za Kosihovcami na Seľany je asi najprudšie, lebo mi tu cyklopočítač vždy ukáže rýchlosť nad 55 km/h, hoci iné klesania (bez šliapania do pedálov) sa pohybujú od 40 do 45 km/h, jazdím na horskom 26″ palcovom bicykli Author Dexter a vážim cca 84 kg plus brašny.

Užil som si zjazd po dobrom asfalte a na tom horšom v malom prevýšení pred Seľanmi sa duševne pripravoval na psa, ktorý na mňa vybehne na začiatku dediny sprava z areálu stavebnín, ako minule. Nevybehol, brána bola zavretá a ja som išiel vyše 30 km/h, aby to nemal také jednoduché 😉 Potom som pohodovo prešiel dedinou a vošiel do Kamenných Kosíh, kde som dúfal, že si spravím dlhšiu prestávku.

Aj som našiel budovu reštaurácie, s namontovaným svetelným pútačom nejakej značky piva, ale keď som prišiel bližšie, zistil som, že je zatvorené. Najmenej niekoľko rokov. Pri návrate na hlavnú cestu som stretol pani, ktorá vykladala pred dom nejaký svoj reklamný pútač a spýtal sa, či je v dedine nejaká krčma. Ona sa ma opýtala, čo by som chcel. Tak je po pravde vravím, že by som si dal kávu. Poslala ma do obchodu naproti za mostom, kde vraj majú aj bufet a tak mi možno spravia aj kávu. Pri jazde okolo som si všimol otvorených dverí, ale nijaké sedenie vonku, kde by som si oddýchol a na „pol deci postojačky pri bráne“ som chuť nemal. Zabral som do pedálov a vyštveral sa na ďalší kopec na konci Kamenných Kosíh. Táto kedysi stredisková obec je dnes na tom tak zle, že sa tu neuživí ani jedna poriadna krčma? Tak tomu hovorím chudoba… Tŕpnuce pravé chodidlo som si za jazdy rozcvičil, moja operovaná L5S1 bedrová platnička pred pár rokmi sa predsa len ozýva, keď nedostatne na bicykli dostatočný oddych.

Tak predposledný kopec je za mnou, hovorím si v duchu. Ten ďalší, na ktorom pred pár rokmi vyrúbali čerešňovú alej, ma už netrápi, nejdem na Vinicu 🙂 Na križovatke som totiž zabočil doľava, smer Trebušovce a Lesenice. Cesta nič moc, ale dá sa. Po krátkom úseku sa ale povrch výrazne zmenil a to k lepšiemu! Nedávno tu museli natiahnuť nový koberec a tak po hladkom asfalte bez dier, ako je v našom okrese v posledných rokoch zvykom na tých najvedľajšejších cestách, som prišiel celkom rýchlo do Trebušoviec.

Tu pohodička skončila. Dedina je to celkom pekná, ak nerátam zarastené futbalové ihrisko a zničenú budovu Jednoty na predaj. Pri nej začína opäť stúpanie, dnes už posledné, a končí sa dobrý asfalt. Na cestnom bicykli by som tadiaľto nechcel ísť, samá záplata alebo odkrytý veľký štrk pod zodratým dnes už chýbajúcim asfaltom. Bolo treba ísť pomaly a opatrne. No ale za vrcholom stúpania sa cesta zlepšuje, dokonca som sa mohol kochať krajinou. Konštatoval som, že polia aj súkromné pozemky sú tu všade udržiavané a dokonca pekne vyzerajú. To len štátna infraštruktúra je v dezolátnom stave. Ako keby sme pri každej výplate a pri každom nákupe neplatili tomuto štátu nie malé dane.

S vidinou kávy som schádzal do dediny, aby som od bývalej školy, kde som pár hodín týždenne kedysi pôsobil, opäť šplhal hore. Ak tu nebudú mať kávu (lebo krčmu tu majú, to viem), nepôjdem cez Opatovskú, ale rovno do Ďarmôt k Lumíkovi. Mladá krčmárka práve upratovala vonku po včerajšom lejaku. Kávu majú, ak pôjde stroj. Pýtam sa, ako spraví tureckú kávu na stroji. Nedozvedel som sa a ani som tureckú kávu nedostal. Preso za euro ale chutilo. Posedel som si na vonkajšom sedení a skúsil zavolať svojmu cyklo-mechanikovi. Nepríjemne mi začalo škrípať v stredovom zložení môjho Dextera. Domov dôjdem ale nechcem na tom jazdiť dlho.

Telefonát sa nekonal a káva dopitá, o chvíľu bude poludnie. Ak chcem stihnúť objednaný obed v Krtíši, mal by som šliapnuť do pedálov alebo sa rozhodnúť pre guláš v Želovciach. Túto dilemu vyriešim cestou podľa aktuálneho vetra a zvyškov mojej kondície. Doteraz mi vychádza priemer vyše 18 km/h, to som už dávno nezažil, v jazde vo dvojici je vždy nižší. Takže hurá smer skratka okolo sila, ktoré som videl pred dvomi hodinami z Príbeliec, a Iliašova. Po pár sto metroch panelov sa cesta mení na asfaltovú, aby sa tesne pred Slovenskými Ďarmotami zmenila na tankodrom, a potom pár sto metrov pred križovatkou znova na hladký asfalt. To je také slovenské, všetko robiť polovičato, len akože.

V Ďarmotách som sa nezdržiaval a na križovatke pri benzínke nabral kurz smer severovýchod, smer Veľký Krtíš. Predo mnou bolo posledných sedemnásť kilometrov, v trvalom miernom, ale stúpaní, s častým protivetrom. Dnes malo fúkať od západu, teda z ľavého boku, ale celú cestu som mal pocit, že mi fúka do tváre. Asi som šiel veľmi rýchlo (27 km/h).

No ale v Želovciach som neodolal. Nie gulášu, ale posedení na lavičke v parku. Krátky oddych, spojený s postávaním a doplnením tekutín z vlastných zásob (viezol som ako vždy dve fľaše s celkom 1,5 litra vody a okrem jednej kávy som nič iné nepil), pretože ako sa blížil čas obeda, zvyšovala sa aj teplota vzduchu. Ráno som vyrážal pri príjemných 21 °C, teraz muselo byť viac (doma po návrate bolo 26°C ale potil som sa statočne). Pohľad na hodinky hovoril, že na stihnutie obeda mám vyše hodiny a 12 kilometrov pred sebou. Nechal som si guláš na inokedy a opäť šliapol do pedálov.

Za Želovcami sa otvára pekný pohľad do krajiny. Mám rád ten pohľad na kopce, nemám rád to šliapanie po rovine. No ale tak trochu ma hrial dobrý pocit pri pohľade pod jeden vrch, pod ktorým som viac tušil ako videl náš nový pozemok a na ňom záhradu, kam pôjdeme popoludní pozbierať úrodu. Pri tom kochaní sa opäť ozval môj málo trénovaný a otlačený zadok, tak som mu doprial krátku pauzu na zastávke v Sklabinej na križovatke.

Odtiaľ je to nejakých sedem kilometrov domov. Zobral som to pri čističke na starú cestu cez Malý Krtíš, vymenil som jedno tiahle dlhé stúpanie za niekoľko menších. Prekvapilo ma, že na tejto starej ceste je stále dosť áut. Na rovinke medzi Malým a Veľkým Krtíšom som si uvedomil, že asfaltujú Banícku ulicu a teda že sa okolo policajtov domov nedostanem. Čo už, dám si ešte jedno strmé stúpanie. Pri autobusku som na kruháči zamieril do centa, aby som po chvíli zahol doprava medzi bytovky a cik-cak prešiel až na hlavnú ulicu na etapové stúpania. Mal som toho, priznám sa, už celkom dosť. Príčinou ani tak nebola vzdialenosť či výškové metre, ale môj rýchlostný priemer, výrazne vyšší, ako mávame spolu s priateľkou, lebo prispôsobujem svoje tempo jej, nech si ju neuštvem 😉

Bicykel som odstavil po takmer päťdesiatich kilometroch a tri a pol hodinách jazdy. Do najneskoršieho termínu obeda zostávalo trištvrte hodiny, mal som dosť času sa opláchnuť a prezliecť. A vydýchať sa 😉

Tento výlet som potreboval najmä na vyčistenie hlavy. Objavil sa totiž vážny problém na mojom aute a peniaze, ktoré som po minulotýždňovom výlete s priateľkou plánoval dať do elektrifikácie jej bicykla, budem musieť použiť na opravu auta. Alebo vymyslieť zázračný plán, inak ju na spoločné a dlhé výlety na bicykli nedostanem, o dovolenkách nehovoriac.

Jazdiť sám sa dá, je to ale menej zábavné a zaujímavé, ako vo dvojici, najmä po takom dlhom čase, čo spolu jazdíme. Na druhej strane, keď si dobre rozvrhnem svoju prácu (a že ju môžem robiť kedykoľvek, nie som viazaný pracovnou dobou), tak si môžem do sýtosti zajazdiť aj cez pracovný deň. Len vtedy je na cestách podstatne viacej áut, ako tomu býva v sobotu a nedeľu. A nemôžem si skočiť do obchodu nakúpiť, ak nechcem nechávať svoj bicykel osamotený a napospas „osudu“.