Na Onom Svete

Pozeraním do mapy som objavil osadu so zaujímavým názvom a tak sme sa rozhodli, že z vrodenej recesie ju navštívime. No ísť na Onen Svet nie je až také jednoduché. Prvý pokus nám prekazilo počasie a tak sme sa po ceste z Velhartíc museli stočiť čo najrýchlejšou cestou domov. Na druhý pokus som nenechal nič na náhodu a naplánoval trasu miestami, ktoré sme ešte nenavštívili. Teda okrem Hartmaníc, lebo všetky cesty odtiaľto vedú buď dole z kopca alebo do kopca cez Hartmanice. Ale opäť človek mieni…

Už pri návrate zo Železnej Rudy som zaznamenal drobné problémy pri prehadzovaní rýchlosti na stredovom tanieri, občas mi nenahodilo reťaz na najväčšie ozubené koleso a musel som zabrať páčkou ešte raz. Domnieval som sa, že sa jedná len o natiahnuté lanko, veď jazdím na Author Mystic už siedmy rok. Tak som pred cestou sa snažil došpanovať lanko ale pri prehadzovaní medzi jednotlivými stupňami to stále nebolo ono. A zrazu som si všimol, že lanko je tesne pred prehadzovačkou rozstrapkané a päť fúzov už neplní svoju funkciu. Ešte že som na to prišiel zavčasu a nie až hore medzi kopcami, ďaleko od civilizácie. Nosím so sebou teda rôzne náradie na drobné opravy, ale lanko nie. A tak sme neboli ani sto metrov od penziónu a museli sme sa stočiť opačným smerom, smer cykloservis Sušice.

Za polhodinku už sme boli pred servisom, kde som predniesol svoju prosbu na výmenu lanka a mladý chalan sa ma spýtal, ako veľmi sa ponáhľam. Povedal som mu, že sme sa vybrali na túru, keď som si všimol problém. Mali tam ešte asi dva biky v dielni, ale sľúbil, že za pol hodinu by to mohlo byť hotové. Tak som zložil z biku brašňu s foťákom a dokladmi a vybrali sme sa na zmrzlinu a na prechádzku.

Po pol hodine sme sa vrátili a práve vyberali z dielne môj stroj. Zaplatil som a poďakoval sa za promptnú opravu a frčali sme naspäť do Jiřičnej. Cestou som ešte pár razy musel doladiť dĺžku lanka, ale som si vedomý, že to môže ešte deň-dva trvať, kým sa definitívne všetko usadí na svojom mieste. Po dvoch hodinách odvtedy, ako sme opustil náš penzión, sme pri ňom boli zase a začínali sme odznova. S natočenými dvadsiatimi kilometrami a priemerkou 18,5 km/h. Zdá sa ale, že nám pohyb po tunajších horách robí dobre, lebo do Hartmaníc sme vyšli bez jedinej zastávky, tú sme si urobili až na námestí, kde sme sa osviežili vo fontáne a ešte raz pozreli mapu, aby sme našli tú starú asfaltku. Vedel som približne, kde by mala byť, ale istota je istota.

Často sa mi tu stáva, že ma na biku zastavia ľudia v autách a pýtajú sa na cestu. Nemám síce na sebe krikľavý cyklistický dres, ale mám na kormane brašňu a mapník, tak dúfam nevyzerám ako štamgast na ceste z piva, preto nechápem, kde cudzinci v kraji berú istotu, že iný cudzinec, turista, bude vedieť to, čo hľadajú. Keď som ja si nebol istý, či cesta, na ktorú sa pozerám vedie smerom, ktorým potrebujem, oslovil som z hlúčika ľudí horára. Veď kto iný by mohol poznať miestne lesy a cesty lepšie, ako horár? Snáď pašerák, ale tí už tu nie sú. A ukázal mi, okolo ktorého domu treba ísť.

Starou asfaltkou sme vošli do lesa o niečo nižšie hlavnej cesty, ktorou sme šli nedávno do Železnej Rudy a ktorú sme videli nad sebou. Stúpania a klesania sa striedali, cestu lemovalo malinčie, občas nejaká lesná jahoda a miestami aj čučoriedky. Celkom prima desiata. A onedlho sme už stáli na križovatke Stará Huť, najvyššom mieste dnešnej trasy. Po oddychu pri mape sme sa spustili na Keply.

Pred dedinou sme to vzali vľavo na rázcestie turistických ciest. Narazili sme na otca a dcéru na koňoch, hľadali cestu ďalej. Počas rozhovoru a štúdiu mojej podrobnej mapy vysvitlo, že sú z Lučenca a majú na starosti slovenských turistov na koňoch. Po krátkom rozhovore sme sa vybrali kamenistou cestou na Javornú. Nedalo sa ísť rýchlo, lebo bolo treba dávať furt pozor pod kolesá, ani veľmi kochať, ale keďže som podľa mapy vedel, že to bude kameň a šotolina, vybral som trasu z kopca, nech to nie je také namáhavé. Približne v polovičke sa podľa očakávania cesta zmenila na asfaltovú a bola oveľa príjemnejšia.

To už sa objavujú prvé domy a vchádzame do Javornej, dediny pod rovnomenným kopcom. Hneď narážame na Hotel Stavbař a upútava nás tabuľa pred podnikom. Neodoláme, veď sú už tri hodiny preč a my sme ešte neobedovali.

Musím povedať, že „Česnečka“ bola excelentná. Pravá polievka, nijaký bujón, kúsky opraženého chleba a syr, mňam. No a po nej kynuté knedlíky s borůvkami a tvarohem, nebíčko v papuľke. Ak pôjdete cez Javornú, nesmiete Stavbař obísť. Z hlavnej cesty je to až na konci dediny, ale oplatí sa.

Posilnení výdatným a chutným obedom sme pokračovali ďalej po hlavnej ceste smerom na Klatovy, asi po dvoch kilometroch sa objavil cieľ našej cesty. Onen Svět.

Samozrejme sme zabočili aj do osady. Čistá, upravená, zopár domov, kľud od hlavnej cesty. Páčilo sa nám tam, ale radšej sme sa otočili a svišťali z kopca do Čachrova, kde sme hlavnú cestu opustili a lesom po asfaltke prišli do Nemilkova a po už známej trase zbehli do Petrovíc, tento raz nás búrka nenaháňala, tak sme išli len max. 61 km/h. Minuli sme Penzión na mýte, po žranici v Javornej už sme nemali žiadnu chuť na šunkofleky, ktoré sme tu videli v ponuke pri ceste zo servisu na Jiřičnou, a o pár minút už parkovali „doma“.

Čo povedať záverom. Na Onom Svete je pekne, ale radšej som tu. Trasa to bola pekná, aj keď neplánovane až 65 km dlhá.

Všetky fotografie nájdete, ako vždy, vo Fotogalérii