Babie leto v prvej polovici septembra 2016 bolo skvelé. Teploty nad dvadsiatkou, mierny vietor. Ideálne cykloturistické počasie. A dlho nepršalo. Takže ideálne na preskúmanie lesných a poľných ciest. Po dlhom výlete k Sajgótarjánu som si naplánoval na stredu kratší, zato kopcovitejší výlet do blízkeho okolia Veľkého Krtíša. Chcel som bližšie preskúmať miesta, na ktoré som pri dlhších výpravách nemal čas.

Jedným z takých miest boli pivnice pri Želovciach. Vždy jazdím okolo, no nikdy som sa nezastavil, nezašiel pozrieť z blízka. Tak teraz som si povedal, že to napravím. Z Krtíša som vyrážal krátko po ôsmej hodine, oblečený opäť v kraťasoch a v tričku s krátkym rukávom, cez deň malo byť teplo, hoci teraz bolo iba 17 ˘C, zato pedáľovanie ma hrialo. Tentoraz som sa nehnal dole na juh, nemusel som stíhať nijaký termín, ako minule. Pohodlne som prišiel z mesta až do Želoviec. V dome pri križovatke na Kiarov býva môj známy, a práve bol na dvore. Tak som sa zastavil pozdraviť ho a prehodiť pár slov. Po krátkom odpočinutí som sa vybral ďalej okolo autoservisu a zastal na odbočke k pivniciam.

Tentoraz som nepotreboval oddych pred kopcom, ale urobil som zopár fotografií križovatky. Je na nej síce tabuľa, informujúca o vínnych pivniciach a upozorňujúca na kamery, ale zišla by sa jej oprava a zviditeľnenie. A „kamarátka do páru“. Keď som totiž odbočil z asfaltky doprava, po chvíli sa rovina zmenila na vlnovku a prišlo poľné rázcestie. Inštinktívne som zabočil doľava, podľa elektrického vedenia. Smerová tabuľa by tu pomohla turistom. Potom už ma čakalo krátke stúpanie a bol som v údolíčku plnom krásnych vínnych pivníc. Spevnená cesta tu tvorí po údolí akúsi slzu, slučku. Ja som sa vybral ľavou stranou a občas sa zastavil na niekoľko fotografií. Relatívne kvalitný povrch cesty má svoju príčinu. Okrem pivníc želovských vinárov je tu aj vodojem.

Hneď pri vstupe do údolia pivníc je tu miesto pre odpočinok, ale opäť chýba akákoľvek informačná tabuľa pre turistov. Ak je pravda, čo mi pri minulej ceste okolo hovoril pán Oravec, že majú záujem podporiť turistický ruch, tak nestačí len pozvať náhodných turistov do pivnice na koštovku, keď som náhodou vo svojej pivnici. Je potrebné sa na všetko pozerať očami turistu v neznámom kraji. A tento pohľad vinárom zo Želoviec očividne chýba. Okrem jednej smerovej tabule pri ceste tu totiž turista nič nenájde. Ak nezablúdia turisti na prvom rázcestí a nevrátia sa na hlavnú cestu, tak tu v údolí želovských pivníc sa nič nedozvedia, pokiaľ niekoho priamo neoslovia. Ak tu ovšem niekto v čase ich návštevy bude. Nevedia kde sú, nevedia nič o histórii tohto miesta, nevedia, u koho sa môžu informovať či zastaviť. Takto sa vínna cesta nebuduje, takto sa vínna cesta nepropaguje. Možno by bolo dobré, keby sa tunajší vinári a ašpiranti na agentov cestovného ruchu zašli pozrieť do Mikulova a jeho okolia, ako vyzerá cyklotrasa okolo pivničiek.

Rozlúčil som sa s týmto pekným, no turisticky a finančne nevyužívaným miestom a vrátil sa späť na asfaltku. No nie na dlho. Po pár sto metroch som sa zastavil na mieste zvanom Šóšár. Slanisko ak chcete použiť tento spotvorený zakaždúcenuslovenský názov. Kedysi tu bývali liečivé vaňové kúpele, koncom dvadsiateho storočia sa tu konávali vychýrené diskotéky v prírode a teraz je to pomaly obnovované miesto. Tu by som zdôraznil slovo pomaly.

Náletové dreviny sú vyklčované, takže je toto miesto naľavo od cesty vidieť, ale práce postupujú tak pomaly, že informačné tabule už stihli vyblednúť. Alebo boli vyrobené z tak nekvalitného materiálu?

Vjazdu do areálu bráni zamknutá železná rampa, okolo nej je vychodené – bicyklami vyjazdené, miesto. Keby sa autori projektu inšpirovali úspešnými a nevymýšľali koleso, mohla mať rampa priestor pre prejazd bicyklov a tie by nemuseli jazdiť po blate. Alebo tu nie je záujem o návštevníkov?

Cykloturisti pri jazde okolo by si tu mohli v tieni stromov oddýchnuť, občerstviť sa (z dovezených zásob), pretože je tu príjemne, aj lavičky sa nájdu, len s vodou by som bol opatrný, na studni sa nápis prečítať nedá, kto vie, čo tam bolo napísané. Opäť ale chýba informačná tabuľa (tým nemyslím tú o fotopasciach), mapa okolia, smetné koše. Ako keby si účastníci združenia budovali priestor len pre seba a na nikom im nezáležalo. Ale ak sem nebudú chodiť turisti, ak nebudú mať možnosť míňať svoje peniaze, či už v dedine, v pivniciach alebo tu, tak celý región ostane tam, kde je.

Škoda, toto miesto má potenciál prilákať sem cykloturistov svojou históriou aj súčasnými odpočinkovými možnosťami a tým aj získať prostriedky pre združenie. Lenže dnes každý čaká na sponzorov, eurodotácie a zázrak. Viera v peknú budúcnosť je pekná vec, ale zvyčajne sama o sebe nestačí, treba pohnúť najskôr rozumom a potom aj zadkom.

Takže som sa pohol aj ja. Čakal ma prvý kopec dnešného výletu. A nie posledný, pretože som si to naplánoval inak, ako nedávne cyklovýlety. Dnes bola najprv rovina a potom už len samé kopce. Dlhé rovinaté trasy sú dobré na tréning výdrže, kratšie kopcovité zase na tréning výkonnosti. A sila, tá sa mi zíde.

Kopec medzi Želovcami a Kiarovom nie je dlhý, zato v strede pekne strmý. Našťastie je tu nedávno položený pekný hladký asfalt, žiadne nerovnosti vám zo síl neuberú. Ale aj tak som postupne zhadzoval kolieska na prehadzovačke a aj prevodník postupne zostal len ten najmenší. Za posledný mesiac som tadiaľto šiel už tretí krát a mal som pocit, že fakt je to zakaždým ľahšie, kondícia stúpa 😉

No dnes sa žiadne kochanie krajinou za vrcholom kopca nekonalo. Odbočil som do lesa naľavo. Nedávno tu pribudla dopravná značka, upozorňujúca na križovatku a bývalá poľná cesta sa zmenila na asfaltovú. Chcel som vedieť, čo je za tým.

Samozrejme, že turistickú mapu okresu mám, ale nie je nad to pozrieť sa zblízka. Že by do Olovár spravili aj druhú cestu, nech tí ľudia nie sú odrezaní v zime od sveta? Kým som fotografoval, z cesty odbočilo do lesa terénne auto. Kývol som na šoféra, ten zastal. Pozdravil som sa a spýtal, či ma táto asfaltka dovedie do Olovár. Odpovedal mi, že nie, že musím z nej odbočiť na poľnú cestu. A kam teda vedie táto nová cesta? Skúšal som sa pýtať všelijak, ale ako keby mi nechcel odpovedať. Tak štát zaplatí novú asfaltku, ale nikto nevie, kam vedie? To je teda zase nejaký tunel. Nakoniec som sa predsa len dozvedel, že do Sklabinej ani Novej Vsi sa po asfaltke nedostanem, a že keď po nej pôjdem, tak na vrchole druhého stúpania mám odbočiť doprava a poľnou cestou prídem priamo do Olovár. Rozlúčili sme sa a ja som šliapol do pedáľov.

Podľa mapy, ktorú som si vopred pre túto trasu pripravil, som mal stúpať do kopca. Preto ma prekvapilo, že idem po rovine. Tá však netrvala dlho a naozaj sa ukázal kopček. Krátky, ale strmý. Po ňom krátky zjazd a opäť kopec, oveľa strmší. A na jeho vrchole odbočka na pole.

Tak som teda zamieril doprava a popri kukurici sa spúšťal poľnou cestou do údolia, v ktorom leží obec Olováry a z ktorého cesta von smeruje zase do kopcov.

O chvíľu sa proti mne objavilo auto, s ktorého vodičom som pred chvíľou hovoril. Uhol som nabok, aby som mu pri jazde do kopca urobil miesto, ale auto sa pri mne zastavilo. Až teraz som sa dozvedel, že asfaltovú cestu postavili lesáci (štátne lesy za štátne peniaze, teda aj moje?) a že vedie na farmu, asi päť sto metrov za rázcestím, kde som odbočil do Olovár. Budem sa musieť isť na tú farmu niekedy pozrieť, čo je to za habaďúru.

Počas rozhovoru som si nemohol nevšimnúť ďalší podraz na obyvateľstvo a kšefty s dotáciami, ktoré zaplatíme všetci. V diaľke boli nie len Olováry, ale aj fotovoltaická elektráreň. Ozaj, všimli ste si niekedy, že na žiadnej z nich nenájdete meno majiteľa alebo prevádzkovateľa? Každá krčma dostane pokutu za chýbajúce IČO na dverách, ale slnečné elektrárne môžu fungovať v utajení kľudne ďalej.

Po poľnej ceste som zišiel až dole, pri strome sa točila prudko vľavo, kus je vysypaní rozdrvenými tehlami. Kým po ceste by som si trúfal na suchu aj s osobným autom, tu by som si to rozmyslel pre hlboké ryhy v ceste. Za tehlovým úsekom pokračuje panelová vozovka. Okolo FVE a starého rozpadajúceho sa areálu družstva prídete na úzku asfaltku a ste v dedine.

Dedina pôsobí pokojným dojmom, je tu naozaj kľud. Sem tam nejaký hluk z dvora, na námestíčku pracuje s krovinorezom človek. Pri obecnom úrade je vytvorený malý kultúrny stánok, ktorému dominuje stará hasičská striekačka, kúsok nad ním na križovatke je detský parčík a autobusová zastávka, na ktorú použili hotový altánok. Aj krčma je tu, ale dlhodobo zavretá, ako mi povedala pani v jednom z domov, ktorej som sa pýtal na možnosti občerstvenia. A aj obchod v susedstve je otvorený len skoro ráno a popoludní.

Olováry sú pokojnou a zabudnutou dedinkou, kde nehrozí stres ani iné civilizačné choroby a kde by ste chceli žiť, keby ste mali zaistený aký taký príjem. Cestovať odtiaľto každý deň za prácou je hrozné. Majú k dispozícii dva autobusy ráno a dva popoludní, ktoré vás ale povozia po všetkých cestách v okolí. A zaplatíte si za to. Toto cestou od družstva sa k námestíčku s parkom dostanete:

Dedinka je to malebná a príjazd od Želoviec za pekného počasia je úchvatný. Je vidieť, že sa o ňu ľudia starajú. Či skôr starali. Zastávka aj park či úradná tabuľa obecného úradu dávajú najavo svoj vek a minimálne štetec s farbou si zaslúžili už dávno. Dojedol som sušené jablká s orieškami a hrozienkami, zapil ich vodou z bidona a vydal sa ďalej. Cesta von vedie tiež cez kopec. Ešte nebolo jedenásť, ale slnko sa už vyšplhalo vysoko a začalo hriať, ešte som sa ani poriadne neoprel do pedáľov.

Viem si predstaviť, ako kopec z dediny dokáže v zime potrápiť vodičov áut aj cestárov. Ale v lete je to zdolateľný kopec, ako ľahko, to záleží od vašej kondície. Aj ja som mal malý prevodník a postupne som pridával zuby na kolieskách prehadzovačky, ale na doraz som ísť nemusel. V pribúdajúcom teple som sa vyšplhal na vrchol, aby som vzápätí sklesal do osady Potočok či Potôčik, každý ju volá po svojom.

Tu som sa ocitol na už známej ceste z Malých Zlievec na Kirť. Zabočil som teda vľavo, na Malé Zlievce cez veľký kopec, ktorý ale zas tak veľký nie je, len netrénovaným cyklistom naháňa strach. Oveľa horším mi príde zjazd, kedy je potrebné brzdiť pred železničnou traťou, ktorá je tesne pod strmým klesaním a prejazd nie je chránený výstražným zariadením. Potom je to už kúsok do dediny na križovatku. Rovno sa ide domov, doprava do dediny a na Bušince.

Zabočil som do dediny. Jednak ešte bolo málo hodín, jednak som si chcel vyskúšať miestnu krčmu. Keď sa vraciavam z výletov, vždy len prefrčím. Dnes som naplánoval zastávku.

Zalievanú kávu mi tu spravila sympatická krčmárka, ktorá je súčasne predavačkou v susednom obchode, prepojeným s krčmou. Ani šálka nebola problém, kávy som dostal plný stakan 😉 A za najnižšiu cenu v okrese. Svoje zrejme robí oná konkurencia starostu, ktorý prevádzkuje popoludní bar ako neziskovú organizáciu a vraj predáva pivo za nákupnú cenu. Dobré pre štamgastov, ale v slušnej spoločnosti by skončil na pranieri, ak nie horšie.

Kým som sedel vonku na lavičke a popíjal svoju rannú kávu (krátko po jedenástej 😉 ), dozvedel som sa od čakajúcich nezamestnaných, kým prišiel autobus do mesta, kopu miestnych klebiet. Keď odišiel autobus, odišiel som z malých Zlievec aj ja. Vrátil som sa na križovatku a pokračoval po hlavnej ceste na Veľké Straciny. Cestu poznám, nemá ma čím prekvapiť a ani prevýšenia nie sú nijak dramatické. Pekné zvezenie na málo frekventovanej asfaltke pod stromami.

No inak, ako zvyčajne, na rázcestí v centre dediny, som dnes zabočil na Malé Straciny. Pretože bolo ešte málo hodín a na cyklopočítači svietilo málo kilometrov. Vlastne som to tak mal aj naplánované.

Prešiel som okolo hydinárskej farmy aj okolo križovatky na baňu Dolina, dnes už neexistujúci podnik a pokračoval okolo obilného sila do malej dediny pod veľkým kopcom. Kedysi sa tu jazdili preteky áut do vrchu, to tu bol ale lepší asfalt. Prešiel som ospalou dedinkou a dal sa stúpať do kopca. Ten je našťastie rozdelený na dva úseky, medzi nimi je krátka rovinka. Poznám to, jazdievam tu občas autom. Keď som za rovinkou uvidel esíčko, vedel som, že stačí v podstate pár silnejších šliapnutí do pedáľov a budem na vrchu stúpania.

A aj tak bolo. Len zjazd do osady Háj nepatrí k najpríjemnejším. Cesta by to bola pekná, keby nebola taká deravá a zaplátaná. Tak triaslo s mojím bicyklom, že sa mi uvoľnilo spätné zrkadlo na ľavej strane kormana a nevidel som za seba. Tak som dole na križovatke zastal na kraji, z brašny vybral kľúč desiatku a pritiahol maticu, ktorou to zrkadlo drží na riaditkách. Keď už som mal náčinie rozbalené, vybral som aj štrnástku kľúč a pritiahol skrutku centrálneho stojana bicykla, ktorý sa tiež uvoľnil, to som si všimol už nad Olovármi, ale som to chcel nechať na doma.

S takto poreparovaným Dexterom som to stočil na západ, po ceste prvej triedy z Pôtra do Krtíša. Na dnešok je to posledné stúpanie, o pár minút som doma. Kúsok pred vrcholom začína úplne nový asfaltový koberec, radosť tu jazdiť. Navyše je cesta široká, tak je tu cyklista bezpečne ďaleko od prechádzajúcich áut.

Rýchlo som prešiel po zvlnenej rovinke, v zjazde minul dnes nefunkčnú odbočku na baňu a popri záhradkách sa vyštveral naozaj na posledné krátke stúpanie, aby som sa spustil do mesta. Prefrčal som okolo benzínky, zabočil do mesta a mohol som si zapísať ďalší skvelý deň na bicykli. Urobil som so zachádzkami 43 kilometrov, nastúpal okolo 530 metrov, čo predstavuje index náročnosti cca 230. Malina. Bolo krátko po poludní, takže som pohodlne stihol obed v obľúbenej reštike a ešte aj čosi popracoval. Videl som miesta, na ktorých som ešte nebol alebo len veľmi dávno. A dúfam, že jeseň bude takáto skvelá a teplá ešte dlho. Mám síce cyklooblečenie do chladných dní, ale v slnečnom počasí sa jazdí oveľa lepšie. Aj v strede týždňa dobre padne takýto tréning v kopcoch.