Na druhú polovicu júna som naplánoval jednu trasu trochu kopcovitú, aby sme zlepšili svoju kondíciu. Odmenou na poslednom kopci mala byť návšteva Olinkinej príbuznej, spojená s krátkym oddychom. A celkom sa nám hodila takáto pauza, lebo celý čas trasy na západ od Veľkého Krtíša sme išli proti miernemu, zato vytrvalému vetru.
Vybrali sme sa v Krtíša dopoludnia a naším „etapovým“ cieľom boli Čelovce. Ten vietor nám dával celkom zabrať a „tešilo“ ma na tom jediné, že som to mohol považovať za kondičný tréning 😀 Zvládali sme ale všetky stúpania aj jazdu proti vetru celkom dobre, hoci tempo bolo pomalšie, ako býva u nás zvykom. Dvom zastávkam sme sa ale nevyhli, jedna v Príbelciach na zastávke a druhá v Kosihovciach, bola vyvolaná mojím chrbátom. Predsa len platničku po operácii neradno zbytočne preťažovať a keď trochu cítim zadok, radšej zosadnem a poprechádzam sa popri bicykli. Zmena polohy aj záťaže pomôže a po pár minútach môžem opäť pokračovať ďalej.
Kopec z Kosihoviec na Opavu sme zvládli dobre, ustáleným tempom sme vyšli až na pahorok, kde sme si dali opäť krátku pauzu a potom už nás čakali Čelovské lazy. Po krátkej návšteve sme sa spustili do dediny a odtiaľ lesnou cestou do Vinice. Olinka túto cestu vôbec nepoznala, ale konštatovala, že som dobre vybral dnešnú trasu, pretože je tu krásne. Cesta v miernych vlnách a zákrutách klesá v príjemnom lese, takže je to asi štvorkilometrový pohodlný zjazd bez námahy a človek sa môže kochať okolím.
Vo Vinici som mal plánovaný nejaký obed. Ako prvá nám prišla „pod ruku“ pizzeria, kde nám okrem klasickej pizze ponúkli aj taliansky šalát. Pochúťke so salámou, šunkou, syrom, vajíčkami či olivami sa nedalo odolať a tak sme tu strávili nejakú polhodinku. Pokiaľ zavítate do týchto končín a prídete do Čeloviec alebo Hrušova, odporúčam.
Posilnení sme pokračovali ďalej cez celú dedinu smerom na Kosihy nad Ipľom cez Dolinku. Na rovných pláňach sme si uvedomili, že sa dosť oteplilo a nefúka vietor. Aspoň nie oproti nám. Keďže sme nijaké bundy nemali, odpadla nám starosť, kam s nimi. Dopoludnia som vedel, že nás budú hriať kopce, takže sme si nijaké nebrali. V kľudnom tempe sme pozorovali krajinu, zrejúce obilie na poliach a popri hranici, ktorú tvorí rieka Ipeľ, pokračovali prakticky po rovine až do Slovenských Ďarmot. Tento úsek normálne nemám rád, pretože tu takmer vždy fúka vietor, ale tentoraz to bola pohodlná jazda s miernym vetrom do chrbáta a aj rýchlostný priemer nám to trošku zlepšilo.
Po otočení v Ďarmotách na sever som čakal, že opäť bude fúkať minimálne z boku, ale vietor k nám bol milosrdný až po Peserany, kde sa do nás oprel zľava a prakticky až do domov nám nedal pokoj. Aj vďaka tomuto vetru ráno a teraz pred koncom výletu sme boli trošku unavení, ale postupom času, ako budeme viac a viac trénovať, sa naša kondícia zlepší. Ale aj tak sme sa po výlete cítili dobre a aj s chrbátom bolo všetko OK. Pravidelné prestávky sa stali už trvalou súčasťou mojich cyklovýletov a tak ma platnička nehnevá a môžem bicyklovať aj bez toho, že by som musel jesť nejaké tablety.
Najazdili sme 69 km, cestou sme mali kopce aj protivietor, slnko aj roviny. Videli sme prekrásne kúty nášho okresu a keby ste si chceli našu trasu sami prejsť, prikladám vám mapu.
