Po dlhých júlových dňoch úmorných horúčav prišli dní plné dažďa a vetra. V prvú augustovú sobotu malo byť bez dažďa, s miernou teplotou a slabým vetrom. Ideálny čas na prekonanie cyklistického absťáku. A tak som naplánoval výlet, počas ktorého sme mali ambíciu vykonať až tri návštevy. A samozrejme vylepšiť svoju kondíciu. To som ale netušil, že to bude deň plný zmien. No nakoniec všetko dobre dopadlo a výlet sme si s Olinkou v podstate užili. Čo sa vlastne stalo?

Pretože sme dlho na bicykloch nejazdili, naša prvá cesta viedla na benzínku, aby som skontroloval a dofúkal pneumatiky. V každej chýbala asi jedna atmosféra tlaku, to by sme sa na mäkkých gumách naťahali. Po dofúkaní sme zamierila na západ, celý deň mal fúkať východný vietor, ktorý sa mal k obedu mierne zosilniť, aby popoludní výrazne zoslabil. Ideálne pre cestu späť do mesta. Naším prvým cieľom boli Čelovské lazy. Teda pekné stúpania na začiatok túry.

S vetrom v chrbte sme sa pohodlne dostali až do Dolných Plachtiniec, kde nás zastavili policajti. Teda nie len nás, všetky autá v oboch smeroch. Pred koncom dediny totiž v noci havaroval autobus a na predpoludnie bolo naplánované jeho vyťahovanie z járku. Vodičov áut aj nás informovali, že musíme počkať, možno pol hodinu možno tri hodiny – to teraz nikto nevie, alebo sa môžeme otočiť a obísť úsek. Nám navrhli počkať niekde v chládku pod stromami. Tak sme sa s Olinkou na seba pozreli, čo ďalej, až sme si povedali, že počkáme mimo cesty, asi desať metrov od nás bola betónová cesta do dvora, tak som sa v nej vybral, nech nestojíme medzi autami. Vtom po mne vykríkol onen policajt, že aj ja som účastník cestnej premávky. Odpovedal som mu, že o tom viem. Zjavne bol dosť nervózny, keď zabudol že sám nám navrhol počkať v tieni… Zvažovali sme ďalší postup, obchádzka po cestách okresu nebola pre nás cyklistov reálna, ak sme nechceli zmeniť trasu a cieľ výletu. Uvidel som jednu poľnú cestu, odbočujúcu z hlavnej a opýtal som sa miestnych, ktorí sledovali celú technickú akciu, kam cesta vedie. Dozvedel som sa, že hore na pole, ale nie je jasné, v akom stave je kus ďalej a či je prejazdná. Ale upozornili nás na cestu o pár desiatok metrov nižšie, ktorá vedie poza horičku naľavo od cesty a vychádza na hlavnej ceste na kopci, len sa zakaždým musíme na držať vľavo na rázcestiach.

Prvých tridsať metrov sme sa predierali zarastenou cestou, ktorá sa potom otvorila v širokú poľnú a ňou sme pomaly plynule stúpali vedľa poľa. Dva krát sme zahli podľa inštrukcií doprava a pred nami sa ukázala asfaltová cesta medzi Príbelcami a Plachtincami. Touto obchádzkou sme aspoň spoznali aj iný kus nášho okresu, ktorý by nám nebyť tej nočnej nehody zostal utajený. A tiež sme si vychutnali absolútne prázdnu cestu prvej triedy, len sem tam sa objavilo auto v protismere. Táto idylka ale trvala asi kilometer, potom sa v spätnom zrkadle objavili prvé autá z rozpustenej kolóny z Dolných Plachtiniec.

Počas prestávky v Príbelciach som Olinke navrhol, že ak bude cesta na Bukovinu už otvorená, že by sme mohli zmeniť smer, prejsť cez Čebovskú Bukovinu do Litavy a cez Cerovo do Čeloviec, odkiaľ sa potom vrátime domov. Keď sme sa dostali ku križovatke v Čebovciach, videli sme ako z dediny do kopca mieri cyklista. A zákazové tabule z križovatky zmizli, tak sme aj my zabočili doprava a prakticky ihneď sme narazili na strmé stúpanie. Asfalt je tu ale úplne nový a hladký, takže z tohto pohľadu pohoda.

Prakticky desať rokov sme tadiaľto nešli. Stará cesta bolo tak zničená, že asfalt tu prakticky nebol, z vozovky trčali ostré kamene alebo tu boli hlboké jamy, z ktorých sa kamene vyvaľovali. Aj jazda autom bola utrpením, na bicykli nerovnosti výrazne uberali síl. Na opravu tejto cesty som sa tešil, umožní mi to bicyklovanie po Bukovine.

S opravou cesty vyrúbali aj stromy v jej blízkosti, takže tieňa je tu pomenej, o to lepší je pohľad do krajiny. Prvá tretina cesty je veľmi strmá a celkom sme sa zapotili. Keď sa pred nami objavila známa zákruta, chvíľu som mal pocit, že stúpanie sa zmenilo aspoň na chvíľu na klesanie a oddýchneme si. Tu sme tiež stretli pár cyklistov, ktorý išli dolu kopcom do Čeboviec.

Pravda je však taká, že nejde o žiadne klesanie, len sa cesta vyrovnáva. Dá sa to využiť na mierne zrýchlenie na krátkom úseku, ale o oddychu nemôže byť ani reči a prakticky ihneď pokračuje cesta strmým a náročným stúpaním. Na chvíľu sme zastavili na odbočke na lesnú cestu v tieni stromov.

Keď sme po krátkom oddychu pokračovali, dobehli nás a onedlho predbehli dvaja chlapíci na cestných bicykloch. Ako som zachytil z ich rozhovoru, tiež zhodnotili toto stúpanie ako náročné, hoci na prvý pohľad tak nevyzerá. Aspoň to, že druhá polovica cesty je miernejšia. Keď som bol mladší, asi v ich veku, jazdieval som tu na crossovom bicykli a dokázal som to vyjsť na jeden záťah až k horárni bez oddychu. Myslím, že ešte pár desiatok kilometrov a zlepší sa naša kondícia tak, že to vyjdeme tiež bez zastavenia. Je to asi päť kilometrov z križovatky s prevýšením asi 270 metrov. Dokážu dobre spotiť.

Na križovatke sa Olinka rozhodla, že nechce ťahať hore kopcom z Cerova a presvedčila ma, aby sme pokračovali cez Opavské Lazy na Čelovskú križovatku. Tak sme teda zabočili na lazy. Aspoň že tu od minula dosypali štrkové krajnice k úzkej ceste.

Vychutnávali sme si zjazd dole ku priehrade a kochali sa nádhernou krajinou. Až po autobusovú zastávku na lazoch. Pri preraďovaní zo stredného na veľký prevodník to v páčke cvaklo akosi rýchlejšie a šliapanie do pedálov akosi zľahčelo. Len som sa nehýbal. Trvalo mi pár sekúnd, kým som pochopil, čo sa vlastne stalo.

Pretrhlo sa lanko tesne nad prevodníkom. A struna v páčke prevodníka zhodila reťaz aj z najmenšieho kolesa. Prekvapilo ma to. Jednak to, že sa roztrhne oceľové lanko na ročnom bicykli. A že doraz je nastavený tak, že reťaz spadne z kolesa dole. Mal som za to, že dorazy sú tam na to, aby reťaz nepadla ani z malého ani z veľkého ozubeného kolesa.

Podobný problém som už raz na výlete zažil. Bolo v roku 2009 počas dovolenky na Šumave, kedy som pred štartom zaregistroval natrhnuté lanko prevodníka a musel som najskôr zájsť desať kilometrov do mesta Sušice do servisu a potom sa vrátiť na východzie miesto a pokračovať vo výlete cez kopce. Vtedy to lanko držalo na pár drôtikoch, tak som na páčku celú cestu nešahal, nechal zaradený najväčší prevodník a v stúpaniach radil len vzadu.

Aj teraz by som to rád tak urobil, lenže lanko bolo odstrihnuté komplet a reťaz dole z ozubenia. Tak som vybral z brašne nad zadným kolesom náradie a krížovým šrobovákom dotiahol horný doraz tak, aby reťaz bezpečne držala na strednom prevodníku. Kopce nejak vystúpam, na rovine to bude stačiť, z kopca pôjdem aj sám. Hotový McGyver v praxi 😉 Hlavne, že to fungovalo a po krátkej chvíli som mohol pokračovať v jazde. Ovšem znamenalo to ďalšiu zmenu v trase dnešného výletu. Koľkú už?

Počasie bolo skvelé celý deň. Svietilo slnko, sem tam mráčik, teplota cca 25°C, mierny východný vietor. Ideálne na výlety po krajine. A ja v tejto situácii zažijem problém, s ktorým si veľmi neporadím. Náhradné lanká som so sebou vozil na starom bicykli, na nové som ešte nekúpil. Mohol by som skrátiť bowden a potiahnuť lanko pod skrutku, ale to sa mi zdalo barbarské, keď odtiaľto cesta domov nebude náročná. Takže padlo rozhodnutie otočiť sa smer Veľký Krtíš a obed nebude vo Vinici, ale v Búde v Krtíši.

Z kopca to išlo gravitáciou, do kopcov až do mesta som to vždy vytiahol so siedmymi prevodmi vzadu pri strednom prevodníku. S ním nepoužívam ani najmenšie ani najväčšie zadné kolieska, aby reťaz nebola priveľmi krížom a zbytočne som ju nenamáhal. Najskôr som si vychutnal zjazd dolu Opavským kopcom do Kosihoviec, po rovinkách som to udržiaval tesne nad 22 km/h, do kopcov som sa do toho občas musel oprieť, aby som udržal svoju obľúbenú frekvenciu pedáľovania, pri ktorej sa mi ide pohodlne. Niekedy som bol rýchlejší, ako s plne funkčným radením rýchlostí, pravda aj viac unavený. Aspoň mám dobrý kondičný tréníng. Tých dvadsať dva kilometrov z Opavských Lazov sme do Krtíša zvládli s jednou prestávkou asi za hodinu. Na trase sú síce kopce, ale väčšinou sa ide z kopca.

 
Lenže na dobrý obed v Búde sme mohli zabudnúť! Vojdeme do dvora a tam plno ľudí na terase a pred terasou tabuľa „Uzatvorená spoločnosť“. To dnes už nič nevyjde podľa plánu? Hovorím „Poďme do haluškárne, dáme si stejk.“ Tak sme vyšli z dvora a zamierili ku konkurencii. Lenže tu sme zbadali ponuku pečených kačacích stehien, takže nakoniec ani zo stejkov nič nebolo. To ale bola jediná zmena, ktorá neznamenala zhoršenie dnešného výletu.

Oproti plánu sme skrátili dnešný výlet asi o dvadsať kilometrov a prišli domov celkom zavčasu. V týždni ma čaká výmena lanka prevodníka a samozrejme nákup rezervných laniek. No aj tak to bol prima výlet a som rád, že cesta z Čeboviec na Sucháň je kompletne zrekonštruovaná a opäť sa budeme môcť do tohto kraja vrátiť a vychutnať si tu jazdu na bicykloch. Ako vidno, v prvý deň otvorenia tejto cesty ju „objavilo“ viacero cyklistov a verím, že ich bude pribúdať.