Tak som si naplánoval výlet na utorok v polovici augusta. Po týždni dovolenky, ktorú sme s priateľkou strávili v záhrade, som dostal chuť na ďalšiu porciu kilometrov na bicykli. Keďže malo fúkať od juhozápadu, nechcel som s vetrom zbytočne zápasiť. A tiež som to nechcel zatiaľ s kopcami preháňať. Opäť zvíťazili maďarské dedinky na slovenskej strane Ipľa. BBSK s Marianom Kotlebom v predsedníckom kresle nám tu totiž nedávno vyasfaltovali cesty, radosť jazdiť.
Aby som nemusel zase tupo ťahať do mierneho stúpania od Želoviec do Krtíša, vybral som sa tentoraz v opačnom smere. Vietor zboku, občas šikmo spredu a zo svahu. Z domu som vyrazil o pol deviatej a o chvíľu som bol v Želovciach, kde som zabočil doľava na Kiarov. Prešiel som cez dedinu a po chvíli som bol pred obávaným kopcom.
Naľavo tu je/bol Šóšár. Bývalé vaňové kúpele. Neskôr bujaré diskotéky v prírode. A po prevrate len spúšť a džungľa. Dnes je to trochu upravené, aj nejaké sedenie a studňa s vodou (neochutnal som). Aspoň že tak. No mňa viac zaujímal kopec, ktorý je predo mnou. Kvalitný hladký nový asfalt, celkové prevýšenie asi sto metrov, v najťažšom úseku 9%. Postupne som odraďoval až takmer na najmenšie prevody, ale stále v sedle a nakoniec pohodlne som ťahal aj medzi tými dvomi zákrutami, ohraničujúcimi pár sto metrový strmý úsek. Asi už predsa len nejakú kondíciu mám, ale aj tak som privítal v ľavej zákrute zmenšujúci sa uhol stúpania. Očividne sa mi ťahalo ľahšie a začal som súkať naspäť jeden ťažší prevod za druhým a postupne naberal rýchlosť. Po prejdení náhornej plošiny, odkiaľ bol nádherný výhľad do polí na juh a ďalej do Maďarska, som sa spustil do Kiarova. Stále po kvalitnom povrchu, tu som dosiahol dnešnú maximálku 50 km/h.
V Kiarove som zabočil doľava, napravo vedie cesta do Vrbovky, kde som bol minule. Tento raz som chcel spoznať niečo nové. Cesta východným smerom je spestrená dvomi či tromi drobnými prevýšeniami. Ďalšiu dnešnú zastávku som si spravil pri zvyškoch starého mosta cez Ipeľ do maďarského Hugyad pri Őrhalom. Plastové známky civilizácie nemôžete nevidieť ani na tomto mieste. Tento most do Maďarska zrejme obnovený nebude, nikomu nechýba a cestný most v Peťove nie je ďaleko, rovnako tak drevená lávka pre cyklistov vo Vrbovke.
Neďaleko bývalého mosta je odbočka na Kováčovce. V dedine už som nebol pekných pár rokov. Je načase to zmeniť a preskúmať tunajšie možnosti občerstvenia. Po päťsto metroch vchádzam do dediny a na križovatke vpravo je v jednej budove obchod Jednota aj krčma. Je deväť štyridsať päť, krčma je otvorená od osem tridsať do deväť tridsať a potom až od tretej popoludní. Takže smola, kávu si tu dnes nedám. Aspoň som si kúpil čokoládový nanuk v Jednote.
Zjedol som nanuk a vrátil sa opäť na „hlavnú cestu“ a pokračoval do Peťova, kde som na kruháči zameril ďalej na východ, dnes do Maďarska nejdem, ani tu. Kúsok za križovatkou som pred sebou zbadal dvojicu cyklistov. Podľa brašní som usúdil, že asi nebudú miestni a necestujú na ľahko. Po chvíli som ich dobehol a pozdravil. Išli na trekingových strojoch za sebou tak, ako my s Olinkou zvykneme. Žena vpredu, určuje tempo, muž za ňou. Dali sme sa do reči, zistil som, že sú z Komárna a na cyklotúru vyrazili zo Šiah, prespali v Szécsény a mieria dnes do Fiľakova. Povedal som im o medokyši v Bušinciach, ktorý majú po ceste, upresnil, kde prejdú v Rároši do Maďarska aj spomenul tento svoj web.
V družnom rozhovore, v ktorom pochválili túto cestu aj tunajší kraj a kľud, ktorý tu vládne a praje cyklistom, sme dorazili do Čelár, kde som sa vydal smerom ku kostolu, skontrolovať pizzeriu-cukráreň. Medzitým už pribudol pútač na plote pri hlavnej ceste, takže ju nájdu aj cezpoľní. Ale ak prídu ku bráne, tak ako ja, o pol jedenástej, budú mať smolu. Otvárajú až o pol dvanástej, v nedeľu je zatvorené úplne.
Ty vole
Tak som sa vrátil pred obecný úrad, aby som si oddýchol v tieni autobusovej zastávky. Cestou som zaujal asi sedemnásťročného mladíka na starom dámskom bicykli, ktorý opatrne obkrúžil zastávku, aby ku mne prišiel od zadnej časti kancelárií. Spýtal sa ma, odkiaľ som, na moju odpoveď, že prichádzam cez Želovce z Krtíša zareagoval „Ty vole! To je diaľka“. Vravím „Tridsaťjedna kilometrov“. „Ty vole!“ „To sa v pohode dá, keď je dobrý bicykel“. „A domov?“ bol zvedavý. „Cez Bušince to bude ešte nejakých 15 kilákov“. „Ty vole!“. Jeho duchaplné komentáre ukončil zvoniaci mobil. Medzitým som sa snažil zistiť situáciu okolo dva roky zatvorenej Pevnosti 38, kedysi vynikajúcej pizzerie-reštaurácie, kam som rád chodil počas výletov v tunajšom kraji, ale buď nemal informácie alebo nechcel odpovedať.
Po krátkej pauze som šliapol do pedálov, čakali ma Bušince a tam možno otvorený bufet pri autoservise. Pri prejazde cez koľaje som si všimol mojich spoločníkov spred pol hodiny pri medokyši. Ja som zameril do centra dediny, kde ma potešil otvorený bufet a dokonca mi tam aj kávu uvarili. Keď som ju dopil, bolo krátko po jedenástej hodine. Dnes mi ten výlet celkom rýchlo uteká.
V meste som mal v pláne byť do pol druhej, to v pohode stihnem. Celý deň som na horskom bicykli udržiaval jazdný priemer medzi 21 a 24 km/h. Uvidíme, ako to bude teraz.
Trochu inak, ako som plánoval. Vietor sa mal podľa predpovede zo západného stočiť na juhozápadný a ja som mal ísť tadiaľto neskôr. Nič z toho sa nestalo, takže som skoro celých 12 kilometrov išiel buď proti vetru alebo vietor fúkal šikmo spredu. Hoci som išiel krátky výlet, ten protivietor mi pridal záťaž. Ako keď bežíte v bazéne plnom vody. No nič, aspoň budem mať dobrú kondíciu 😉
Cez Malé Zlievce a Veľké Straciny som prešiel bez problémov a bez zastávok a doma bol tesne pred poludním. V pohode som stihol v kancelárii, čo som potreboval, aj čo-to povybavovať v meste. Vôbec som nemal pocit, že tých 51 kilometrov aj so zachádzkami a tristo výškových metrov by ma nejak unavilo. Ba naopak, cítil som sa v skvelej forme nie len v meste, ale aj popoludní v novej záhrade. Zrejme je čas pridať si pár kilometrov alebo pár sto výškových metrov navyše. Vyskúšam pri najbližšom výlete.