Na bicykli som jazdil už ako malý chlapec, otec mi poskladal veľký dámsky stroj. Ako stredoškolák som si kúpil trojrýchlostnú trojštvrťovú cestnú Esku, pretože dostať veľkého Favorita bolo v našom meste takmer nemožné. A ako som závidel tým, čo ho mali, dve prehadzovačky a desať rýchlostí… Ako som rástol, začala mi byť Eska malá a nechal som ju v garáži.

K bicyklovaniu som sa racionálne vrátil po dlhých rokoch, niekdy asi v roku 1996 alebo 1997.

Pred rokom 1989 som behával cezpoľné behy, ale kolenu sa to nepáčilo. Neskôr pribudlo práce a na šport neostávalo veľa času. Po pár rokoch, ako kondícia odchádzala, začal sa ozývať chrbát. Veľa času som trávil v kancelárii za stolom alebo v aute, jazdil som po takmer celom Slovensku. Bolesti chrbta dopĺňali bolesti kolena. Po rozhovoroch s mojím kamarátom lekárom som dospel k záveru, že budem musieť začať športovať a vybral som si bicykel.

Musím povedať, že som o bicykloch nevedel nič okrem toho, že sú obľúbené horské. Využil som jednu zo svojich služobných ciest a popoludní navštívil veľký bicyklový obchod na Masaričke v Žiline a dosť dlho sa radil s predavačom. Mal so mnou trpezlivosť, vypočul si, koľko a kde asi tak chcem jazdiť, koľko si predstavujem investovať a výsledkom bol tip na trekingový bicykel s 28″ kolesami, CrMo rám, konkrétne Fort Auriga. Prebrali sme všetko okolo používania, jazdenia, údržby a doporučil mi ho kúpiť bližšie k môjmu bydlisku. Aj tak som vtedy so sebou nemal naň peniaze.

U nás doma mi predavač vysvetlil, že on predáva bicykle len jednej značky, inej, a jeden Fort mi nedovezie. Takže asi o mesiac som bol v žilinskej predajni znova aj s peniazmi. Predavač mi ale povedal, že Aurigu predal. Pošepkal mi ale, kde v Žiline ešte jednu majú 😉

Naklusal som do malej predajne pri tržnici a na predavačovo obvyklé „Čo si prajete?“ som mu povedal: „Fort Auriga, chrommolybdén s výbavou Shimano Acera“. Asi som ho zaskočil takouto priamou odpoveďou, lebo som mu ju musel zopakovať. Tváril sa ako keby nevedel, čo po ňom chcem, tak som mu ešte povedal, že mám dôvernú informáciu od kolegu z brandže, že tam jeden vo veľkosti 19″ má.

Domov som odchádzal s bicyklom v aute. Na začiatok som si vybral trasu skôr rovinatú 7 až 9 km tam a rovnako späť a jazdil ju takmer každý deň poobede. Dokonca zo služobiek som sa ponáhľal domov, aby som po piatej popoludní mohol ešte vyraziť bicyklovať sa. Postupne som zvyšoval svoju rýchlosť a získaval kondíciu.

Po dvoch rokoch ma ale rovinky prestali baviť a vybral som sa do kopcov. Nakoniec som pár dní cez týždeň jazdil svoje 18 km kolečká a cez víkend trasy po okreskách v kopcoch, postupne až 50 km okruhy. Kondícia sa mi zlepšovala, koleno prestalo bolievať a ani chrbát nerobil problémy. Bicyklovanie ma bavilo. A keď som v lete roka 2002 dostal pozvánku do kúpelov v Starom Smokovci, Auriga išla so mnou a zjazdil som všetky asfaltky vo Vysokých Tatrách.

To bol posledný rok, kedy som jazdil na Fort Auriga.

Žiaľ, toto je jediná fotka,ktorú mám: