To som si vravel, keď som prechádzal okolo Koprovnice na Suché Brezovo. Bol krásny utorok a ja som sa vybral na sever od Veľkého Krtíša, trochu potrénovať kopce. Pritom som si vyskúšal všelijaké cesty a ďakoval za odpruženú prednú vidlu môjho Dextera aj za gélovú vložku v cyklistických kraťasoch.
Aby som stihol celý dnešný plánovaný program, na bicykel som vyrazil relatívne zavčasu. V kraťasoch nad kolená a tričku s krátkym rukávom. Ráno o pol deviatej bolo síce len 17 °C, ale hneď prvý kopec na Priemstav ma celkom slušne zahrial 😉 Predpoveď na celý deň bola max. 24 stupňov, tak som si so sebou nebral žiadnu bundu.
Na križovatke na Selce pri rekonštrukcii cesty vybudovali odbočovací pruh doľava, tak sa teraz dá bezpečne opustiť cesta prvej triedy a pokračovať na okreske. Výrazne znížená hustota premávky poteší každého cyklistu, kvalita asfaltového povrchu už menej. Neviem si predstaviť jazdiť tadiaľto na galuskáči… Zjazd do Dolných Strhár by bol super, nebyť toho, že jazdec musí byť stále na brzdách a stále pozerať, kadiaľ to bude menej hádzať, kde nespadne do jamy. Trochu mi to pripomenulo cesty v Slovenskom raji.
V Strhároch je opäť kopec, ktorý dokáže zohriať. Alebo to už vystúpali teploty trochu vyššie? V každom prípade som sa za dedinou vnoril do lesov a musel konštatovať, že sa tu od môjho posledného výletu v okolí Koprovnice nič nezmenilo. Cesta v tieni stromov je tak rozbitá, že smelo sa môže hlásiť k titulu „Najväčší tankodrom v okrese“. Ešte donedávna patrilo takéto označenie ceste z Čeboviec na Čebovskú Bukovinu, ale vlani v auguste otvorili novovyasfaltovanú cestu a jazdiť po nej je skutočná radosť. Na rozdiel od tohoto tu 🙁 Jedinou výhodou je, že aj autá okolo vás tu jazdia pomaly.
Tešil som sa, až za zákrutou uvidím lúky a za nimi dedinu Suché Brezovo. Aj cesta je tu lepšia, ako v lese. Vlani som tu videl srnky, dnes som mal to šťastie vidieť jastraba na zemi a bielu mačku v tráve, ktorá ušla smerom do lesa. Pohľad na dedinu je naozaj fotogenický, takže som neodolal a zastavil urobiť pár snímok príručným kompaktom, ktorý vozím na rámovej brašni, aby bol po ruke.
Po pätnástich kilometroch prevážne do kopca som bol v dedine, tu som mal naplánovanú prvú prestávku. Pred obecným úradom, pri obchode a pamätníku SNP. Zhodne som musel konštatovať, že aj tu je všetko po starom. Tráva zarastá asfalt pred obecným úradom aj rozpadávajúci sa pamätník, kontajner na sklo je stále tak blízko lavičky, že len málo kto si tu bude chcieť oddýchnuť. Zrejme domáci sedia doma a turistov tu nikto nečaká. Ich škoda.
Dal som si trochu čokolády, napil sa vody a po pár minútach pokračoval ďalej. Čakalo ma krátke stúpanie a potom už náhorná plošina medzi Suchým Brezovom a Veľkým Lomom. Nádherná krajina, pekné výhľady a dnes aj minimálny vietor (podľa predpovede). Pomalou jazdou som si vychutnával prírodu, len na tých troch terénnych vlnách som trochu zrýchlil v zjazde, aby som vyletel na vrch.
Zišiel som do Veľkého Lomu a pri obchode a krčme (zatvorenej) som sa spýtal jedného z domácich na tú krčmu. Vraj je zatvorená, na furt. Najbližšia je v Sennom. Ale vraj si môžem nakúpiť v obchode. „Kávu mi tu asi nespravia?“ opáčil som. Zasmial sa potvrdil, že mám vysoké nároky, chcieť si dať niečo na osvieženie v tejto d… edine. Škoda. Pekná dedina, len ceste k nej je rozrúbaná a nič iné, okrem peknej prírody, tu turista nenájde. Všetko si treba priviesť, ale s termoskou naozaj jazdiť nebudem 😀
Z Veľkého Lomu vedie stará asfaltová cesta, už neviem či družstevná alebo lesácka, do Senného. Kedysi som ju služobne používal autom, keď ešte nebola ani na mapách a vedeli o nej len miestni. Keby ste sem zablú.. zavítali, stačí pokračovať po jedinej asfaltke v dedine okolo družstva ďalej, je to na juh. Najprv mierne stúpanie a dobrý asfalt, neskôr rovinka a mierne klesanie a medzi stromami prudký padák a rozdrbaný asfalt, či skôr už len kamene. Ten kilometer to musíte vydržať, ruky v kuse na brzdách. Blahorečil som odpruženiu svojho Dextera a dobrým rukaviciam, ktoré tlmili nárazy. Raz som tento úsek išiel aj opačným smerom, ale ako som to videl teraz, asi si to už nezopakujem.
Cesta sa vyrovnala, bol som v Sennom. Či skôr pred Senným. Vyšiel som na hlavnú a zabočil doľava, do dediny, dúfajúc v otvorenú krčmu a kofolu. Po chvíli som bol na miestnom námestíčku. Pri ceste tu stojí aj obecný úrad, vedľa aj pošta a krčma. A zámok na nej. Opýtal som sa ľudí pred úradom, dozvedel som sa, že krčmu otvoria o piatej. Bolo desať. Tak som si dal kúsok čokolády z vlastných zásob a že si počas prestávky zavolám. Hm, signál magentových nikde…
Všimol som si turistické značenie a upravený svah pri obecnom úrade. Značky vedú turistov presne tou trasou, ktorou som aj na bicykli prišiel. By ma zaujímalo, či sa nimi aj niekto riadi, či sem turisti skutočne chodia. Aj v Sennom majú pamätník SNP, v Lome je pamätník Štefana Tučeka, ku ktorému sme ako školáci mali povinné výlety a športové dni sme tu tiež absolvovali. Dnes táto história asi nikoho nezaujme a podľa stavu pamätníka v Brezove, ani miestnu samosprávu. Pritom keby sa obecné úrady spojili, mohli by tu vybudovať za pomoci eurofondov asfaltový cyklistický chodník. Ja viem, pre tých pár cyklistov to netreba, no takto by boli eurofondy efektívne využité k oprave cesty, ktorú miestni využívajú a statočne na nej humpľujú svoje autá alebo vétrieskou humpľujú starú cestu.
Opustil som Senné a vyrazil dolu na juh. Cesta sa v doline Tisovníckeho potoka zvažuje mierne nadol, vietor som mal mať do chrbta, ale kedykoľvek jazdím v tejto doline, vždy mám pocit, že fúka oproti 😀 No ale išiel som občas aj tridsiatkou, tak asi oproti nefúkal. Za chvíľu som bol na kľačianskej križovatke. Mal som na výber viacero možností. Stočiť to najkratšou cestou doprava domov cez kopec, ale nemal som chuť štverať sa po ceste prvej triedy plnej áut. Alebo na benzínke za križovatkou dať si kávu (z automatu?). Zvolil som tretiu, dôjsť do Dolnej Strehovej a preskúmať tamojšie možnosti občerstvenia.
Cestou som minul kúpalisko, ale tento druh oddychu ma nikdy nelákal. V Dolnej Strehovej som pre istotu najskôr zamieril k pizzeri pri obchode, kde sa dala vlani v lete objednať pizza len telefonicky. Teraz je prevádzka načisto zatvorená. Nevadí, dole pri ceste pribudli nové možnosti. Akási krčma a vedľa obchod s bufetom. Skúsil som druhú možnosť, hoci pred oboma sú stolíky a stoličky pod slnečníkmi.
Spýtal som sa, či môžem dostať kávu. Kladná odpoveď. A môžem dostať zalievanú kávu? Opäť súhlas. A môžem dostať zalievanú kávu do porcelánovej šálky? Samozrejme. Zaplatil som teda päťdesiat centov a sadol si vonku, kde mi pani kávu priniesla. V typickom dedinskom sklenenom pohári na stopke. Kde to títo ľudia odkukali? Vari sa chcú dostať na vyšší level, keď servírujú kávu, ako pred päťdesiatimi rokmi v nóbl podnikoch? Tak som si k nej kúpil aspoň čokoládový nanuk. Pri tom som sa dozvedel, že pizzeria za zákrutou, postavená tiež vlani, otvára až o jednej. To už budem preč. Ale nabudúce určite vyskúšam.
Dojedol som, dopil a opustil celkom rušné miesto naproti pošte. Blížilo sa poludnie a mňa čakal posledný asi 13 kilometrový úsek cez kopec pri osade Bukovec. Z tejto strany je stúpanie síce krátke, ale zato prudké. Pretože nebolo horúco, zvládol som ho bez nejakých problémov a potom som bol odmenený postupným zjazdom až do Pôtra. Tu je krčma otvorená každý deň, ale tak blízko Krtíša pre mňa nemá význam sa tu zastavovať ani pri ceste na výlet ani pri návrate. Prešiel som teda dedinou a začal sa štverať na posledný kopec dnešného výletu na bicykli. Cesta je tu široká, rýchlo idúce autá nevadia. Pri jazde na planine som mal dobrý výhľad na Selce a Strháre napravo, kadiaľ som išiel ráno. Pomaly sa blížil koniec dnešného cyklovýletu a ja som už v duchu rekapituloval.
Hoci som najazdil viac výškových metrov ako inokedy, necítil som prílišnú únavu a vďaka tomu, že nebolo horúco a vial len mierny vietor, cítil som sa celý deň príjemne. Takmer som minul poldruha litra vody, ktorú vozím v dvoch fľašiach na ráme. Som v dobrej forme a môžem uvažovať aj o dlhších trasách. Tieto trasy ale majú jednu výhodu. Vyrazím ráno a na obed som v meste. Keďže už ale viem, ako a kde majú otvorené reštaurácie a kde sa dá najesť, môžem budúci výlet naplánovať tak, aby som ani pri celodennom pobyte na bicykli neostal hladný.
Prešiel som aj križovatkou na Selce, vybehol kopec Priemstav aj z tejto strany a čakal na mňa už len zjazd do Veľkého Krtíša. Dnes som najazdil celkom 50 kilometrov, nastúpal asi päťsto výškových metrov a necítil som sa unavený. Ba dokonca som bol plný energie. Pre dnešok ale bolo bicykla dosť. Je treba venovať čas aj povinnostiam. Ale ak vydrží počasie, pár kilometrov ešte určite tento rok spravím.
Výlet na severovýchod ukázal, že ani tu nie je nič nového. Prejsť to na bicykli nie je problém, len sa nedá spoľahnúť na občerstvenie na trase, všetko si treba zobrať so sebou. Pekná príroda ale stojí za to podstúpiť jazdu aj na miestami zničených cestách. Odmenou vám bude kľud a ticho, ktoré ti vládnu.
