Pri nedávnej ceste zo Šiah sme objavili drevenú lávku cez Ipeľ v Ipeľskom Predmostí. Rozhodli sme sa bližie preskúmať okolie a vyskúšať si trasu aj z druhej strany rieky Ipeľ v Maďarsku na západ od Ďarmôt, keďže na východ od hraničného prechodu to už poznáme. Voľba padla na prvú júlovú sobotu. Teploty tridsať stupňov boli nižšie, ako nedeľná predpoveď, ktorá sľubovala ešte o pár stupňov viac. Obliekli sme si najtenšie tričká a najkratšie kraťasy a vyrazili z mesta.

Aby to nebola iba nuda po rovine, prvý úsek sme šli trochu do kopcov. Klasicky cez Čebovce a Kamenné Kosihy. No nuda to rozhodne nebola, to vám prezradím už teraz.

Prvú prestávku na oddych už štandardne sme dali v Príbelciach. Slnko už celkom slušne pripekalo a obloha dávala tušiť, že budeme radi za povinné prilby, ktoré nás uchránia od úpalu. A že vody dnes vypijeme asi dosť.

Obilné lány lemovali snáď všetky cesty, len kombajny sme nikde cestou nevideli. Pokračovali sme ďalej cez Čebovskú križovatku na križovatku nad Kosihovcami, kde sme opustili hlavnú cestu a okreskou zamerili na Seľany. Tu nás čakala prvá neplánovaná zastávka.

Z areálu na začiatku dediny na pravej strany cesty (predajňa stavebnín) sa totiž na vpredu idúcu Olinku vyrútili dva psi. Ten biely si to po chvíli rozmyslel, ale čierny ďalej útočil na jej pravú nohu, takmer spôsobil nehodu. Dal pokoj až vtedy, keď som mu takmer predným kolesom prešiel po chvoste. Potom sa vrátil do areálu, ktorý síce je oplotený, ale brána je dokorán otvorená. K areálu som sa vrátil aj ja, ale ak bol niekto v búdke/predajni, zbabelo ostal skrytý. Uvidím, ako sa k celej veci postaví starosta obce.

Po tomto malom psom extempore sme pokračovali na Kamenné Kosihy, bývalú strediskovú obec. V sobotu dopoludnia tu bol úplný kľud. Vyšplhali sme sa na kopec pri kostole a vzápätí spustili dole na križovatku, aby sme opäť stúpali smerom na Vinicu. Kedysi tu cestu lemovali čerešne, ale teraz je všetko vyrúbané. By ma zaujímalo, koho to napadlo. Nie len, že cesta bola rozpálená, ale aj tráva pri ceste bola úplne vysušená. Kedysi tu stromy poskytovali tieň a akési ochladenie a súčasne ich koreňový systém zadržiaval vlahu a koruny stromov poskytovali tieň a život aj tráve. Teraz je to tu ako vymreté, o pár (desiatok) rokov takýmto spôsobom si vyrobíme z našej krásnej krajiny púšť bez života. Lebo listy zo stromov a tráva predsa len trochu obnovovali pôdu a obohacovali ju o humus, teraz je pôda splachovaná dažďami. Len tak ďalej Slovensko 🙁

Asfaltka z Kosíh na Vinicu je stále rozbitá, kedy ju plánujú konečne opraviť, je v nedohľadne. Na starých bicykloch nás tu vždy dobre vytriaslo, teraz na odpružených bicykloch sa to dalo celkom zvládnuť. Profilom tu cesta klesá k Vinci, tak sme to zvládali s prehľadom. Pred Vinicou sme konečne videli kombajn žať obilie. Neskôr sme videli ďalšie na druhom konci dediny. V duchu som poľnohospodárov podozrieval, že sa im nechce vyplácať sobotné a nedeľné príplatky, a radšej riskujú, že im suché obilie na koreni zmokne pri letnej búrke…

Vo Vinici už tradične si dopriavame ľahký obed, ale ešte nebolo poludnie, tak sme sa zastavili len na kávu. Tentoraz sme zvolili iný podnik. Nechcelo sa nám zachádzať asi kilometer na druhý koniec do pizzerie, tak sme opäť vyskúšali prvú krčmu pri autobusovej zastávke. Dnes už vieme, že sa tu nemáte šancu najesť mimo obeda v pracovný deň, ale kávu to robia dobrú, aj keď som musel kočke za pultom dva razy pripomenúť, že kávu chcem do porcelánovej šálky, nie do skla. Sedeli sme pri káve, kofole a minerálke na malej terase a pozorovali celkom čulý ruch v dedine. Hádam nikde som nevidel také množstvo starých škodoviek 120, pravda aj toľko BMW pokope asi nikde nemajú. Oproti Kamenným Kosihám tu bolo naozaj rušno.

Kopcovitá časť dnešného výletu bola za nami, káva vypitá, bol najvyšší čas krátko poludní pustiť sa do zvyšných dvoch tretín trasy. Vybehli sme malý kopček smerom k obnovenej benzínke a za chvíľu už sme šliapali do pedálov cez Veľkú Ves nad Ipľom smerom na Šahy.

Najvzdialenejším bodom dnešného výletu bolo naplánované Ipeľské Predmostie, posledná dedina okresu Veľký Krtíš. Ako som spomínal v minulom článku, naproti autobusovej zastávke tu vyrástol penzión, ale stále sa zdá, že nie je otvorený. Našťastie v ulici oproti nemu je jedna krčma, neviem ako býva v nedeľu, ale v sobotu bola otvorená. Vody sme ale mali dosť, vo Vinici sme doplnili zásoby, tak sme pokračovali ďalej dedinou.

V Ipeľskom Predmostí bol kedysi riadny most do Maďarska, dnes z neho sú len ruiny a riadna džungľa okolo neho. Ostal aj hraničný kameň. Keby ste to torzo hľadali, nájdete ho za budovou obecného úradu.

Po nafotení sme zamierili uličkami ďalej na západ, kde na konci dediny, bez akéhokoľvek označenia pre turistov, ktorí by tadiaľto chceli prechádzať, je drevená lávka cez Ipeľ. Ja len dúfam, že keď tu stavajú penzión, a nie je to žiadny eurotunel, že s turistami naozaj počítajú a že sa o nich a ich informovanie postarajú. Ako neskôr uvidíte, na druhom brehu to nie je problém.

Lávka cez rieku je stavaná pre chodcov a cyklistov a nejaké ošetrenie dreva pred vlhkosťou by si zaslúžila. Aby pár rokov vydržala. Odpočívadlo poskytuje v tieni stromov priestor pre odpočinok. Možno pre tých, ktorí musia prejsť z Maďarskej strany do Predmostia.

Keď prejdete lávku do Maďarska, pokračujte doľava tadiaľto:

Pokiaľ nie je po daždi, dá sa to. Nemáte kde zablúdiť, stačí len sledovať vychodenú cestičku. A smerujte okolo tohto stĺpa vysokého napätia:

Keď uvidíte túto „križovatku“, nie ste ďaleko od cieľa.

Je to kamenistá cesta, pravdepodobne po korune protipovodňovej hrádze. Doprava vedie do dediny.

Vľavo vás poučia informačné tabule, že ste v národnom parku a chránené sú lužné lesy.

Tentoraz sme park nechali parkom a vybrali sa do dediny smerom k železničnej stanici, na ktorú chodia aj z Predmostia ľudia na vlak, vraj majú lepšie spojenie na Šahy, ako slovenským autobusom… Je to asi kilometer.

Keď sme sa blížili, blížil sa aj vlak, lebo tesne pred nami „spadli“ rampy cez cestu.

Poslušne sme zastali a obzerali sa. Mali sme čas, nikam sme sa neponáhľali.

Manželský pár na bicykloch oproti nám si však z rámp nič nerobil, poobzerali sa a pretlačili bicykle na našu stranu cesty. Výhybkár nastavil motoráčiku správnu koľaj (stanica je na slepej časti koľaje, zľava vlak prichádza a vľavo dole aj odchádza úvraťovým systémom) a potom nám zdvihol rampy, aby sme mohli predpisovo prejsť. Hneď za nami ich zase spustil a krátko po tom opustil vláčik staničku.

V Drégelypalánk je zrúcanina hradu. Hľadal som nejaké informácie, prešli sme pár ulíc, až sme pri obchode našli malý parčík s informačnou tabuľou.

Podľa mapy je hrad asi 5 km južne od dediny. Vzhľadom na teplo a ešte dosť dlhú trasu pred nami sme sa rozhodli, že na hrad sa pôjdeme pozrieť neskôr, pravdepodobne vyrazíme z Dudiniec, bude to bližšie a vyberieme si teplotne menej náročný deň.

Zaujímavé je, že aj tu majú mapu naopak, ako na Grajnári. Sever je dole, juh je hore a je to vyznačené na mape vpravo hore 😉

Z Drégelypalánk sme pokračovali na východ na Dejtár, v dedine je smerová tabuľa. Ešte pred Dejtárom je dedina Ipolyvece, ide sa po normálnej asfaltovej ceste, popri ktorej rastú stromy a poskytujú príjemný chládok. Tesne pred dedinou je na ľavej strane opäť informačná tabuľa.

Cesta vedie smerom k hrádzi a po nej ďalej. V záplavovom území stojí drevená vyhliadková veža. Nie je veľmi vysoká, ale na tejto rovine to na vyhliadku stačí. Územie poskytuje ochranu vodným vtákom a smerom na sever je výhľad aj na Slovensko.

Boli už dve hodiny popoludní, vrcholila páľava, tak pár minút pod strechou nám len prospelo. Tiež sme využili čas na doplnenie energie, vždy vozím so sebou okrem fliaš s vodou aj sušené ovocie a oriešky. Tak sme sa posilnili, popozerali sa na lúky, Ipeľ aj rybárov a potom pokračovali po hrádzi ďalej, aby sme asi po kilometri na križovatke vošli späť na dediny na jej konci a vydali sa na Dejtár. Podľa mapy sa dá po hrádzi ísť až do Dejtár, ale povrch je hlinitý až miestami pieskový a kladie kolesám bicyklov celkom slušný odpor. Nabudúce si ale trasu prejdem po hrádzi, možno v opačnom smere.

Dejtár leží na vŕšku, takže sme si šliapli. Kto povedal, že Maďarsko je samá rovina? Prešli sme dedinou, v ktorej sme sa na chvíľu zastavili, aby som si pofotil historickú hasičskú striekačku.

Asi tri kilometre za Dejtár sme sa napojili na hlavnú cestu od Rétságu do Balašských Ďarmôt a tu už bolo cítiť hustejšiu premávku. Cesta je viac menej rovná, ale dlhý čas v sedle už sme cítili aj napriek gélovým vložkám cyklistických kraťasov, tak sme si dali ešte jednu krátku prestávku v tieni stromu na okraji cesty. Potom sme už „dorazili“ tých pár kilákov do mesta BalassaGyarmat.

Nedávno v meste postavili obchvat, aby obmedzili prejazd mestom. Na obchvate sa ale jazdí stovkou, takže sme samozrejme zamierili do centra. Ak by ste potrebovali doplniť zásoby potravín alebo vody, na západnej strane mesta tu stoja Lidl a Penny. Na severnej, smerom ku hranici, je Spar a Tesco.

V centre je obmedzená rýchlosť na 30 km/h a kocky! Hrubé veľké kamenné kocky, ktoré poriadne trasú aj odpruženým bicyklom. Zvolil sme radšej jazdu po okraji chodníka, ktorý je od jeho hlavnej časti oddelený stĺpmi osvetlenia, takže nehrozí kontakt s chodcami. Úsek má asi päťsto metrov, ale je „výživný“. Takáto hrubá štruktúra vozovky má odradiť vodičov áut, aby jazdili zbytočne centrom, ale je to veľmi nepríjemné aj pre cyklistov.

V centre sme sa zbytočne nezdržiavali, naším cieľom bol motorest Lumík v Slovenských Ďarmotách. Blížila sa pol štvrtá a hlásil sa hlad. Predtým sme ale museli prejsť hraničným mostom.

V motoreste dobre varia a dobre sa sedí na terase v chládku. Len po posilnení a usedení sa sa nám veľmi ťažko sadalo opäť na bicykle. Hoci v Maďarsku fúkal nie veľmi silný, ale vytrvalý vietor, tu bo vietor miernejší, ale aj tak sa nám už ďalej veľmi nechcelo. V podstate som chápal cestu z Ďarmôt do Krtíša ako transportný úsek. Teda úsek, ktorý mi cyklisticky už asi nič nedá, musím ho len prejsť. Kondíciu tu získam, ale ma to už nebaví. A tak bolo teplo, že sedemdecovú fľašu vody, ktorú sme si tu doplnili do všetkých troch fliaš, som do Krtíša vypil.

 

Pôvodne sme plánovali v Balašských Ďarmotách malú zachádzku, ale celkom radi sme ju tentoraz vynechali, podobne ako návštevu zrúcaniny hradu v Drégelypalánk. Občas som si spomenul na pretekárov Tour de France, ktorí sa rovnako potili na časovke jednotlivcov, úvodnej etapy tohto ročníka Tour. Našich osemdesiat kilometrov nám dnes celkom stačilo 😉

Škoda, že medzi Predmostím a Ďarmotami nie je ďalší mostík cez Ipeľ. Ale aj takto sa dá podniknúť príjemný cykloturistický výlet po oboch stranách Ipľa a podľa nálady si zvoliť jazdu buď po Maďarskej alebo Slovenskej strane hranice, ktorá dnes nerozdeľuje, ale spája.