Poslednú májovú sobotu sme sa vybrali s Olinkou na výlet na severovýchod, na miesta, kde líšky dávajú dobrú noc. Hoci je prvý úsek väčšinou do kopca, príroda je tam krásna a neskôr v lete človek narazí aj na čerešne. Tento cyklovýlet smeroval cez Koprovnicu a Veľký Lom do Senného s návratom cez Dolnú Strehovú. A hoci ho absolvujeme každý rok aspoň raz, tento raz to bolo trochu iné.

Dofúkali sme si pneumatiky na slovnaftke a vyrazili v ústrety prvému kopcu hneď za pumpou. Kúsok za Krtíšom sa začína povrch novej cesty a aj široká banícka križovatka na Dolné Strháre uľahčuje prvé kilometre aj odbočenie z hlavnej cesty. No potom sme už nabehli na klasický rozbitý povrch okresky. O tom, že tu kedysi stála dedina Selce, ktorá musela ustúpiť hnedouhoľnej bani, ktorú minulý mesiac definitívne zavreli, vie len málokto. Teraz je to záhradkárska osada. A kým sme my šliapali do pedálov, záhradkári kosili, kopali, sadili, skrátka tiež si užívali sobotu po svojom. Ani nasledujúca dedina Dolné Strháre nekypela životom. Ak nerátam pár chalupárov, zveľadujúcich svoje vidiecke sídla. Z bývalej krčmy-obchodu je už dávno akési skladisko firmy, takže občerstvenie tu nečakajte. Za tým musíte o kus ďalej.

Zo Strhár vedie len jediná cesta, do prudkého kopca. No potom sme vyšli na úsek, kde sme sa chvíľu mohli nechať unášať dole. Veľká križovatka smerom na Pôtor sa tiež už dá skôr len tušiť, ako vidieť. No ani na Koprovnicu, rekreačné zariadenie a chatovú osadu, si cestu nevychutnáte. Asfaltka je tak rozbitá, že musíte viac pozerať pod kolesá, ako do krajiny. No zdá sa, že sa tým už konečne niekto zaoberá. Začalo sa s výrubom stromov blízko pri ceste, tak celé miesto tak viac prekuklo.

Gélové vložky nohavíc a predné odpružené vidlice ale dobre odfiltrovali nerovnosti a ani autá tu rýchlo nejazdia, takže pre jazdu na horskom bicykli túto trasu odporúčam.

Na Koprovnicu sa kedysi chodievalo do pionierskeho tábora a pred ním tu bolo kúpalisko. Teraz tu stojí rekreačný objekt s možnosťou stravovania, ale tentoraz sme ho obišli a pokračovali ďalej smerom na Veľký Lom. Asi polovica cesty medzi Koprovnicou a Suchým Brezovom je fakt rozbitá a opäť v jednom úseku prebieha výrub stromov. Na asfalte je to znať, toľko bordelu človek len tak nevidí. Prešli sme pomaly a dávali pozor, či sa na zemi nepovaľujú aj nejaké predmety, čo by mohli spôsobiť defekt. Našťastie všetko bolo OK.

No horný úsek cesty je oveľa lepší, hoci do kopca, ide sa tu dobre. Hladký asfalt, lúky okolo. A tu nám zrazu cez cestu prebehli srny! Uprostred dňa. Kúsok pred nami. Bicykle sú nehlučné, na rozdiel do áut, tak už sme niekoľkokrát mali možnosť vidieť srny a jelene zblízka.

Ešte aj neskôr sa na nás pozerali z rozhrania stromov a lúky, kým sme neprišli do dediny. V Suchom Brezove sme si naplánovali oddych na lavičke pri obecnom úrade a pamätníku.

Pamätník obetiam 2. svetovej vojny sa im pomaly rozpadá, nemá kto burinu kynožiť a pochybujem, že o pár rokov nájdu peniaze na jeho opravu. To im fakt nikomu nezáleží na tom, ako vyzerá ich zaspatá dedina? Aj keď z jedného domu naproti sa ozývala hudba v rytme disko a niekto nacvičoval na popredné umiestnenie v Hviezdnej rote Superstár.

Nie len o pamätník, ale ale o pľac pred úradom tu nemajú veľký záujem.

A možno se starajú a toto je vrchol ich vnímania kvality. Keď sme si oddýchli, posilnili sa zo svojich zásob, pokračovali sme ďalej. Na dlhú dobu bolo pred nami posledné stúpanie, von z dediny.

Suché Brezovo a Veľký Lom majú svoju atmosféru. Ticho, kľud, nostalgia. A je tu krásne. Naozaj. Hneď ako sme vyšli z dediny, dostali sme sa na planinu, kde je na všetky miesta nádherný výhľad. Jediné, čo sa mi nezdalo, bol vietor. Jeho rýchlosť síce odpovedal predpovedi na tento deň, ale smer bol opačný. Malo nám fúkať tento kúsok naproti, no fúkalo do chrbta. Teraz to nevadilo, neskôr to môže byť problém.

Vychutnali sme si jazdu naozaj krásnou a poľnohospodársky udržiavanou krajinou a po pár minútach vošli do Veľkého Lomu. Prešli sme celou dedinou smerom na juh a pri bývalom JRD si opäť vystúpali krátky kopček, aby sme sa dostali na starú asfaltku, skratku do Senného. Z tohto smeru je to najprv mierne a potom prudko z kopca, kedysi sa dalo aj osobným autom prejsť, teraz by som to najmä opačným smerom radšej neskúšal. Takto z kraja leta cesta ešte nie je zarastená chrapaždím, ale povrch nie je najlepší. Zo začiatku sa to ešte ako tak dá, ale čím sa cesta strmšie zvažuje dole, tým je jej povrch horší a horší.

Poviem vám, že ani na trekingovom bicykli by som to nechcel ísť, nieto ešte na cestnom. Cesta okolo Koprovnice je hrozná, ale tento úsek je katastrofálny. Opačným smerom, zo Senného na Lom, sme to išli dva krát v živote, spodný úsek sme vždy tlačili, ale domov sa radšej vraciame juhom. Je to škoda, že tento štát nie je schopný ani len udržiavať už vybudované cesty, nieto ešte stavať nové. Viď tento kúsok alebo cesta z Koprovnice na Pôtor, ktorú si už Príroda takmer celú vzala späť.

Strmý úsek končí na lúke na konci Senného, kde sa cesta mení na rovnú. Do dediny sme ale nezamierili, pokračovali sme ďalej na juh. Cesta sa prakticky mierne zvažuje, len ten vietor, ktorý tu mal viať do chrbta, vial proti. Našťastie slabý, takže sme sa ani nenadreli a prešli sme všetky dediny až na kľačiansku križovatku. Pri nej je benzínka s občerstvením, ale tú sme neprozreteľne minuli, mieriac do vlani osvedčenej pizzerie.

Pomaly sme prešli Vieskou, aby sme sa pozreli, čo je tu nového, aj okolo kúpaliska Dolná Strehová. Keďže nás kúpanie ani iné vodné radovánky nezaujímajú, nechcelo sa nám platiť vstupné do areálu, aby sme sa tam pokúsili zjesť klasické slovenské bufetové vyprážané jedlá, ktoré voňali aj mimo plot. Ale keď sme dorazili do Dolnej Strehovej, kde sme mali plánovanú prestávku na obed a kávu, ostali sme sklamaní. Očakávaný taliansky šalát, ktorý nám vlani tak chutil, sa nekonal.

Rovnako a pán, ktorý sa tu autom zastavil na plánovaný obed, odišiel hladný. Jednoducho v Dolnej Strehovej sa v lete nenajete. Vybrali sme teda zo svojich zásob a občerstvili sa z vlastných zdrojov. Pod pizzeriou pri ceste je ešte cukráreň, ale tiež beznádejne zavreté. Takže ani obed ani kávu si cez víkend v Dolnej Strehovej nedáte.

To je veľká škoda, pretože v okolí je pár miest, kde sa dá dobre povoziť. Takto budeme musieť nosiť viacej zásob, čo mi ale môže prospieť v tunajších kopcoch ako kondičný tréning 😀

 
Bez šalátu a bez kávy sme zamieril za dedinu a odbočili na osadu Bukovec. Tadiaľto cesta na Krtíš je menej náročná, ako cez kopec Havran. No aj tak je z tejto strany stúpanie strmšie, našťastie prerušované dvomi rampami, kde sme si mohli trochu oddýchnuť, aj keď stále v sedle. Z Bukovca ale potom je to až do Pôtra stále z kopca a ponúkajú sa vám nádherné výhľady do krajiny.

V Pôtri pri autobusovej zastávke je krčma, kde si môžete dať nejaký nápoj aj kávu. A otvorené majú prakticky stále. Cez týždeň je v susedstve otvorený aj obchod, ak by ste zatúžili doplniť zásoby potravín.

Po krátkom oddychu sme zamierili smer domov, pred nami jeden strmší kopec. Je to osem kilometrov po ceste prvej triedy, ale cez víkend je tu slabá premávka, takže nie je problém jazdiť bicyklom. Pred vrcholom kopca sa začína nový povrch rekonštruovanej cesty a trvá prakticky až do Krtíša, takže jazda je príjemná a pohodlná.

Za celý deň sme najazdili asi 50 kilometrov a nastúpali 510 metrov. Taký pohodový výletík. Zamrzela len nemožnosť oddýchnuť si a najesť sa v celkom veľkej dedine.