Ako som pricestoval

Konečne nadišla polovica augusta a ja som sedel v aute, smer západ. Na streche dva bicykle, vedľa mňa moja priateľka za mnou všetka nevyhnutná batožina, foťák a Algol, EPP cvičný akrobatický model lietadla. A pred nami 600 km, drvivá väčšina po známej trase.

Cesta ubiehala bezproblémovo, prvú stovku kilometrov si „odkrútila“ moja polovička, aby som sa ja venoval najmä poslednej, nepoznanej tretine cesty. Po opustení diaľnice v Humpolci sme prechádzali krásnou krajinou s nemenej zaujímavými obcami. Ako napríklad Katovice alebo Temešvár. Zastavili sme sa na malé občerstvenie a tešili sa na ubytovanie a po dobrej večeri aj posteľ, predsa len je to kus cesty.

Malý problém sa vyskytol asi týždeň pred začiatkom dovolenky. Už od mája som si na nete vyhliadol nejaké miesta a ubytká, poslal mailom dopyty, na niektoré som odpoveď nedostal, na niektoré áno, ale s tým, že v mnou požadovanom termíne nemajú miesto alebo mi nevyhovovalo spoločné sociálne zariadenie na chodbe pre nedefinovaný počet osôb/izieb. Prípadne nemožnosť uskladniť naše bicykle. Napokon som komunikoval s jedným penziónom neďaleko mesta (čo keď bude treba dačo dokúpiť, najmä potraviny, nemáme radi raňajky v hotelovom podaní, máme svoj jedálniček). Moja predstava bolo bývať v meste Sušice alebo jeho blízkom okolí.
Teda ten problém spočíval v tom, že hoci som sa s majiteľom penziónu dohodol, že týždeň pred príjazdom potvrdím záväzne svoj príchod a záujem o ubytovanie, tak keď som sa ozval dva dni pred uplynutím termínu, dozvedel som sa, že v „mojom“ termíne už prijali inú objednávku, lebo som sa včas neozval… a že teda môžem prísť nie 15. ale 20. augusta. Odvtedy až do 30. augusta majú voľno. Po telefonickom rozhovore so správkyňou (majitelia boli zrejme na dovolenke) mi zaistila ubytovanie na prvých 5 dní v jednom z penziónov, ktorý som z ponuky vyradil, práve pre tie spoločné sprchy a WC… Keďže to podľa jej slov bolo len 300 m od nich, rezignoval som, aspoň sa nebudeme musieť sťahovať ďaleko.

Slušnosť velí ohlásiť sa, tak som sa zastavil v Penzióne u Fanouše, aby som oznámil správkyni, že sme teda pricestovali a že sa toho 20. prisťahujeme. Dozvedel som sa, že izba bude voľná tak od 14:00 a že pani správcová je od tretej poobede v práci, takže sa musíme nasťahovať do pol tretej…

Tiež sme si nemohli s priateľkou nevšimnúť, že cez cestu je pri penzióne hospodárstvo a kravín s približne dvadsiatkou dojníc, ktoré o sebe dávali citeľne vedieť solídnym zápachom. Kto vie, kde pracujem a s akým zápachom prichádzam často do kontaktu, sa nemôže čudovať, že sa mi najmä toto posledné zistenie ani trochu nepáčilo a pri pomyslení, že v tom prostredí mám spať a nebodaj tráviť celý čas v dňoch, kedy podľa predpovede malo na Šumave pršať, ma chytala zlosť. Na fotografii penziónu kravín nie je a ani v popise prostredia sa doplnkové aromatické efekty nespomínali, ale už mi boli jasné výrazné zľavy za dlhotrvajúci pobyt. Bolo to vlastne odškodné…
Pokiaľ by ste však takéto prostredie vyslovene hľadali, pripájam link na prezentáciu penziónu.
Len podotknem, že odvtedy je pri našich cyklotúrach pre adekvátny „smrad“ označenie Fanouš…

Nie veľmi nadšení sme teda šli do nášho náhradného ubytovania pre prvých päť dní našej dvojtýždňovej dovolenky. Do Hotela pod Svatoborom. „Hotel“ sme našli, zaparkovali a šiel som sa teda ohlásiť (pár dní pred cestou som si overoval telefonicky, či teda naozaj máme ubytovanie rezervované). Recepčná/servírka mi ukázala izbu, do ktorej sme museli vyšliapať slušné množstvo schodov a nechala mi kľúč, nech sa nasťahujem. Na otázku, kde si môžeme zložiť bicykle odvetila, že to snáď nejako vyriešime… Pritom na skutočnosť, že si so sebou dovezieme dva bicykle, som upozorňoval v každom maile.

Vyložili sme teda nejaké veci z auta, vyšplhali po strmom svahu, potom do schodov a uvidel som Olinkin zdesený výraz v tvári. Spoločné WC a sprcha na chodbe pre sedem izieb, okná rozpadávajúce sa, vybavenie pôvodné. „Hotel“ vyzeral, akoby ho staval Spolek českých turistů medzi svetovými vojnami a odvtedy ho len pár razy natreli farbou… Keď sme po prvej várke sedeli na schodoch, Olinkina tvár mlčky prosila „poďme odtiaľto!“ Tak vravím: „Toto máme isté, spať máme kde. Sadnime do auta, poobzerajme si dačo normálne a potom sa vrátim pre veci, ktoré už máme hore v izbe.“ Dva razy som jej to vravieť nemusel. Po pár kilometroch sme narazili na milý penzión, izby sa nám páčili, cena prijateľná, len majiteľka nemala priestor pre bicykle, ale že si ich môžeme nechať na záhrade, pod holým nebom. Zrejme nie je cyklistika (aj postava napovedá), inak by také niečo nemohla povedať. Neviem si predstaviť vlhké sedlo po rannej rose, nebodaj nočnom daždi a celkom istú koróziu železných dielov… S ľútosťou sme šli hľadať ďalej.

O dva kilometre sme narazili na tri penzióny. V prvom ubytovávajú len hromadné zahraničné zájazdy, v druhom v príjemnom prostredí len zbohatlíkov (v podstate nič extra, teda okrem cien v prázdnom penzióne). V treťom hoteli cez cestu nás privítal sympatický vedúci, skontroloval knihu hostí, našiel dve izby v nami požadovanom termíne voľné a ukázal nám ich. Pre bicykle tu majú uzamykateľnú garáž, od ktorej majú hostia kľúč a podávajú raňajky, obedy, večere… Cena vyššia, ako u Fanouša, ale vždy prijateľná, tiež zľava za dlhý pobyt. Bolo rozhodnuté. Zložili sme bicykle, nasťahovali sa do podkrovnej izby s vlastným sociálnym zariadením a vrátili sa do „hotela“ pod Svatoborom naložiť späť do auta svoje veci. Keď som vracal kľúč od izby s tým, že nám nevyhovuje, majiteľka sa vyslovila, že to nič, aj tak majú plno, nič sa nedeje.

Zrejme nie som štandardný turista. Necestujem na Šumavu vlakom s báglom plným (na začiatku) fliaš piva, nesmrdím potom a pivom či slivovicou, nestačí mi rozpadávajúce sa drevené vybavenie, romantiku hľadám v niečom inom. Po namáhavej túre sa chcem osprchovať, ráno nechcem stáť v rade pred záchodom.

Čo som si ale všimol, „hotel“ aj Fanouš majú reklamu na každom rohu, na každej križovatke. Zrejme im stačí, že sa každý hosť u nich vyspí len raz.

Kamoš sa vlani vyjadril, že na Šumave je dosť voľných ubytovaní, že stačí prísť poobede a prejsť pár penziónov a ubytovanie si nájdete. Môžem potvrdiť, v polovičke augusta by som aj na dva týždne v kuse našiel ubytovanie pre dvoch v cene od 220 cez 330 po 550 Kč na osobu a noc. Dokonca aj s miestom pre bicykle či motorky a podávanie obedov a večerí je samozrejmosť.

Nuž teda bývam ďalej od mesta (9 km), ale neľutujem a už mám za sebou pár výletov na bicykli. Dokonca som si našiel už aj lúku na lietanie s Algolom, len k samotnému lietaniu som sa ešte akosi nedostal.

DODATOK

Medzi dopísaním tohto článku a jeho uverejnením som si odskočil poobede do Sušice. Pokukať mesto, dať si nejakú špecialitu, ochutnať zmrzlinu. A počas prechádzky som objavil dôvod, prečo sa o „hotel“ pod Svatoborom nikto nestará….

 

Dodatek 2:

Původní článek vyšel na mém všehochuti magazínu, sem jsem ho přestěhoval se stejným datem a časem vydání, jako byl na původním místě.