V sobotu 24. augusta počasie konečne povolilo, teploty sľubovali atakovať nanajvýš 24°C, takže sme sa opäť rozhodli pre malý výlet do okolia. Cieľ bol tentoraz celkom jasný, Senohrad na sever od Veľkého Krtíša. Býva tam jeden zákazník, ktorému bolo treba doručiť faktúru a tiež ma tam čakala asi hodina práce. Spojili sme príjemné s užitočným. Takže sme vlastne bicyklovali s priateľkou za peniaze 😉
Ako každú trasu, aj túto som si najskôr naplánoval na serveri bikemap.net. Skôr ako vzdialenosť ma zaujímalo celkové výškové prevýšenie, keďže ako som písal o dovolenke, po dvojročnej pauze kondíciou obaja nejak neoplývame. A hoci poznám každú zákrutu či kopec, pretože autom tade jazdím celkom často, inak to človek vníma za volantom a inak, keď tlačí do pedálov.
Mapové podklady ukázali 50 km a 700 m celkovo nastúpaných metrov po hlavnej ceste. A to sa mi vôbec nepáčilo po desiatich kilometroch do Riečok vystúpať ešte nad dedinu, aby som sa spustil dolu kopcom a vzápätí opäť prudko stúpal k osade Kanada. Tak som zvolil trasu s odbočkou z Modrého Kameňa cez Prše dolinu a lesnou cestou ku Kanade. Vzdialenosť rovnaká, len o 40 výškových metrov menej. To ten jeden kopec.
Takže sme v sobotu predpoludním odbočili v Modrom Kameni z hlavnej cesty a vydali sa lesnou cestou. Zo začiatku z Prše doliny sa jedná o slušnú asfaltovú cestu, ale neskôr v lese je už dobre rozbitá, často vysypaná ostrým makadamom alebo len šotolinová. Ale stúpanie je celkom príjemná, v lese je kľud a pohoda. Asi dvakrát sme sa zastavili oddýchnuť si, predsa len chrbát sa občas ozve a je dobre na pár minút zísť zo sedla. Ale aj tak sme za hodinu boli na rázcestí pri Kanade a pokračovali po hlavnej ceste na Zvolen, ktorá tento rok dostala v najhorších miestach nový asfaltový koberec a preto nie je problém sa zviesť dole ani stúpať hore.
Sme si to vyskúšali hneď pri psom hoteli v Útlakoch. Cyklokomputer ukázal dole kopcom 55 km/h, čo je na horský bicykel celkom dost, hoci náš rekord je 66,6 km/h pri úniku pred búrkou na Šumave 😀 Hore kopcom na Dačov Lom to už bolo poslabšie, štverali sme sa asi 8 km/h rýchlosťou, ale hladký povrch zbytočne nesťažoval stúpanie a hoci spotení, vyšli sme tento kopec bez problémov. Za chvíľu bol Senohrad na dohľad.
Celých 25 km sme zvládli asi za dve a pol hodiny aj s oddychovaním. Vybavili sme, čo bolo treba, trochu si odpočinuli a vybrali sa späť. Oddýchnutí a s vedomím, že už nás čaká len asi 160 m nastúpaných metrov a cesta väčšinou len z kopca sme sa chceli ešte posilniť v miestnej pizzerii, s reklamou pri ceste neprehliadnuteľnou. Aké bolo naše sklamanie, keď som zistil, že je zamknuté, ale ani otváracie hodiny ani na tabuli aspoň kriedou napísané „zatvorené, jedzte inde“, nič, absolútne nič. Čo už, miestni si vedia, ako to chodí a cezpoľní nech si trhnú nohou. No ak má byť ich biznis založený na domácich a nie na pocestných, tak zbohom biznis. Dali sme sme si dve cereálne tyčinky, ktoré nesmú chýbať na žiadnom našom výlete, a vybrali sa smerom na juh. Najeme sa v Búde v Krtíši.
Cesta zo Senohradu je naozaj celkom príjemná, až teda na tú roklinu od Dačov Lomu pri Útlakoch, ktorú treba prekonať a aj keď sme sa dole zviezli opäť celkom rýchlo, nahor ten kopec nemá konca kraja. Aj keď sme obaja celkom fučali, vyšli sme až navrch a nemuseli sme tlačiť. Na rovinke pred Kanadou sme dali opäť chrbátom trochu oddýchnuť a konštatoval som, že to s našou kondíciou nie je až také zlé 😉 Potom sme sa už spustili do poslednej rokliny pred Riečkami, ktorá má tú výhodu, že hoci je strmá, tak nie je plytká a asi do polovice druhej strany sa dá vybehnúť len zotrvačnosťou a s dobrým šliapaním do pedálov tak do dvoch tretín. Takže na vrch to vždy človek nejak zvládne.
Potom je to už úplná pohoda. Spustíte sa do osady Riečky, za ňou vybehnete na malý briežok a od zákruty pod domom až na koniec Modrého Kameňa nemusíte šliapnuť do pedálov! Šesť kilometrov sa len veziete. Malý kopček pri Agrostave a Správe ciest je malina, potom už zase dole na križovatku vo Veľkom Krtíši a za ňou pár sto metrov reštaurácia ADUB (aj tak ju všetci volajú Búda podľa jej predchodkyne) s vynikajúcou kuchyňou a s posedením na terase. Jediné, čo jej môžem vytknúť, je absencia stojanov na bicykle, hoci miesto pre ne by bolo. Ako keby turisti, prinášajúci peniaze do regiónu, nikoho nezaujímali.
A na záver mapka trasy nášho „profesionálneho“ výletu:
