Tropické horúčavy opustili Slovensko a tak sme na víkend naplánovali opäť výlet. Vzhľadom na dlhú pauzu sme zvolili trasu viac rovinatú a ako deň výletu určili nedeľu. Nie len preto, že malo byť krajšie počasie, ale v sobotu ma čakalo lietanie s modelmi pod Sitnom, ktoré som tiež nechcel vynechať. Tento výlet bol súčasne prvým testom po svojpomocnej oprave prehadzovačky, ktorej lanko mi prasklo na výlete cez Čebovskú Bukovinu, a ktorý som musel vtedy na Opave predčasne ukončiť. A keďže sme tiež neabsolvovali tradičnú augustovú cyklodovolenku v Čechách a na tachometri svietilo necelých 600 tohoročných kilometrov, na kopce sme nemali ani ja ani Olinka náladu.

Pôvodne som chcel z Krtíša zamieriť na juh cez Malý Krtíš a vyštverať sa na kopec na Straciny, ale po dlhej prestávke som chcel opäť skontrolovať a dofúkať pneumatiky na benzínke a najradšej chodím na Slovnaftku na Lučenskej. Keď totiž na Shellke z nejakého dôvodu nefunguje dofukovanie, musíme sa vracať zase do mesta a tretí raz to už nechcem zbytočne riskovať, ako sa to stávalo v minulosti. A keď už sme teda mali ísť na tú benzínku, tak Olinka navrhla, aby sme rovno pokračovali na Priemstav a nie cez Malý Krtíš. Doma som teda na počítači overil obe trasy, na vzdialenosť to vychádzalo rovnako, výškovo 170 vs. 230 metrov. Zanedbateľný rozdiel. Takže sme z benzínky zamierili na východ, hneď sa zohriať v prvom kopci. Teplota ráno bola okolo 18 °C, na celý deň malo byť do 25 stupňov, tak sme mali na sebe dlhé cyklistické nohavice a tričká s dlhým rukávom, tielka zabalená pre istotu v brašniach. Bundy sme nechali doma. Zima ani dážď nehrozil a vietor do 15 km/h je malina aj v protismere.

Kopec k záhradkám nás naozaj trochu zahrial, ale som si v duchu hovoril, že ako sa mi dobre ide aj po vyše mesačnej prestávke. Zato Olinka si ťažkala, že jej to akosi ťažko ide po vyše mesačnej prestávke 😉 Nuž, každý sme to inak pociťovali. Pokračovali sme ale plynulo ďalej, až na výjazde na kopec za baníckou križovatkou som prvý raz mal problém s preradením na najmenší prevodník. Na vrchu som pár razy skúsil popreraďovať, všetko išlo dobre, ale som nesmel ani len trochu mať španovanú reťaz záberom. Skúšal som doladiť lanko pri páčke, ale bez viditeľného výsledku. Povedal som si, že sa na to pozriem pri prvej pauze. Tak sme pokračovali v jazde smerom na Pôtor. Cesta je tu nová, nedávno urobená a hladká, dobre sa jazdí. A cez víkend je tu minimálna premávka.

Pred Pôtrom na križovatke sme zabočili doprava na Žihľavu. Dlho sme tadiaľto nešli, tak sme sa obzerali, čo je tu nového. Sem-tam niekto využil peknú nedeľu na údržbu domu alebo práce na dvore. Za dedinou sme si ťažkali na mizerný asfalt, pred pár rokmi tu opravili povrch v kopci medzi stromami, tentoraz sa rozsýpa rovný úsek. No len čo sme vošli do stúpania a začali postupne odraďovať na pomalšie prevody, museli sme zastať. Olinke spadla reťaz pri preradení na najmenšie koleso prevodníka. Letmý pohľad mi ukázal, že sa jej uvolnila skrutka dorazu. Náradie vozím so sebou (a už aj lanká brzdy a prehadzovačky), tak som ju postupne uťahoval a Olinka sa vozila po prázdnej ceste a prehadzovala odušu, kým nebola spokojná s preraďovaním všetkých prevodov. Doraz som si upravil aj ja. To bola posledná technická zastávka dnešného výletu, prevodníky nám obom fungovali bezvadne.

Dokončili sme stúpanie na Veľké Zlievce a spustili sa do dediny, zjazd nás príjemne odmenil za vypotené kalórie pri zdolávaní kopca. Potom už začali roviny, ktoré nás sprevádzali celým zvyškom výletu. Po krátkej chvíli sme dorazili do Bušiniec a zamierili k Ipľu na hranici a lávke pre turistov.

Všimnite si na fotke hraničný kameň. Ten s červenou čiapočkou stojí bokom od cesty, ale pred ním, ten sivý, je presne v strede cesty k lávke. Peší prejde, na bicykli s najväčšou opatrnosťou. Ktorý debil to tak spravil? Na Maďarskej strane je kameň mimo cestu, nikomu nezavadzia.

Po prejdení lávkou nás čakala známa poľná cesta, lemovaná ohradníkmi a kravami za nimi.

Neskôr je cesta viacej využívaná, ale pár dní po daždi sa po nej jazdilo dobre, neprášilo sa. Bol som rád, už som dva razy po výlete čistil a premazával reťaze 😉 Vzdialenosť medzi Bušincami a Nógrádszakál je asi kilometer a pred dedinou treba prejsť cez železničnú trať.

Napravo je vlaková zastávka, ku ktorej vás navedie aj dopravná značka z hlavnej cesty, keby ste chceli z Maďarska mieriť do Bušiniec. Ďalším dobrým orientačným znakom je, že je to prvá odbočka doľava, ak do dediny prídete od juhu, alebo posledná doprava, keď zo severu.

Aj na maďarských cestách je tu cez víkend malá premávka. Zopár áut, žiadny cyklista. Škoda, že našinci ešte neobjavili čaro cykloturistiky na opačnom brehu Ipľa. Po rovnej ceste sme dorazili do dlhej dediny Ludányhalászi, chvíľu postáli na semafore, ktorým bola regulovaná premávka na opravovanom železničnom priecestí a kúsok za dedinou došli na križovatku v Pösténypuszta a odbočili späť na Slovensko, na Peťov.

Na kruháči sme to väčšinou brávali do Čelár na obed, ale teraz tam nie je kde jesť, pokračovali sme rovno. Rovinatá cesta sa tu mierne zvyšuje cez malý pahorok, drobné spestrenie. Vedie tesne popri hranici na Ipli, kúsok od Kováčoviec badať zvyšky starého mosta. Jeho oprava by ešte vylepšila výlety okolo Ipľa. Zatiaľ sme teda smerovali na Kiarov a pokračovali do Vrbovky.

Zastavili sme sa na zrejme najlacnejšiu kávu v okrese, ako sme zistili už pri minulej návšteve zo Seleštian. Sedeli sme na terase v krčme na križovatke a zvažovali, kadiaľ ďalej. Jedna možnosť je poľnou cestou do Seleštian a cez Záhorce na guláš v Želovciach. Druhá varianta je cez drevený most pri kostole do Orhalom a do Balašských Ďarmôt, kde by sme sa zastavili v Tescu a potom obedovali v Slovenských Ďarmotách.

Rozhodli sme sa pre druhú možnosť, ale to sme ešte netušili, že to nebude žiadna výhra. Dopili sme kávu a šliapli do pedálov. Pri kostole sme cez drevenú lávku prekročili hranicu a po druhý raz dnes navštívili Maďarsko. Po už známej ceste cez lúku sme sa dostali do Orhalom, prešli cez trať a vošli do dediny. Tentoraz sme sa nezastavovali pri informačnej tabuli, ale pokračovali na hlavnú cestu a zabočili doprava na Balašské Ďarmoty, vzdialené asi päť kilometrov. Cesta viedla stále po rovine.

V Balašských Ďarmotách sme prakticky len prešli okrajom mesta a na novom kruháči na bývalej hlavnej križovatke zabočili doprava na hranicu. Prišli sme k Tescu, ale úplne prázdne parkovisko značilo, že sa tu čosi zmenilo. Ako sme sa dozvedeli neskôr, asi pred tromi mesiacmi zákonom zakázali Maďari nedeľný predaj. No dobre, keď nechcú naše peniaze, nedostanú ich. Otváracia doba je tu od pondelka do soboty od šiestej ráno do desiatej večer. Žiadne nonstop. Škoda, občas sa hodilo počas výletu zastaviť sa občerstviť.

Prešli sme teda opäť hranicu a zastavili sa v motoreste Lumík na slovenskej strane na obed. Je fajn, že je tu takýto podnik, kde sa môžeme počas výletov najesť, ale čím častejšie sem chodím, tým menej sa mi tu páči. Ako aj teraz. Objednali sme si bravčové medailóniky a ako prílohu zeleninu. Namiesto medailónikov (očakával by som viac menej okrúhle alebo kockaté kúsky mäsa) sme dostali rezance z mäsa, zelenina chutila ako čisto marketová, teda nijako. Chápete to? V Ďarmotách, na dedine, kde sa pestuje zelenina, dostaneme paradajky a uhorky bez chuti a zápachu, dovezené odkiaľsi z druhého konca Európy. A chuť mi pokazila ešte jedna vec. Objavilo sa biele BMW a v ňom Šaranko, ako som si neskôr overil, už väčšinový majiteľ firmy. Tak isto aj firmy, ktorá mi komplet vytopila kanceláriu pri svojej fušerskej práci na rozvodoch kúrenia a pán majiteľ sa arogantne odmietol baviť so mnou o spôsobenej škode a jej kompenzácii. Ako sa hovorí, na každú sviňu sa niekde varí voda a už aj chápem postupný úpadok tejto krčmy. Skôr či neskôr sa z nej stane putika, ako tá cez križovatku. Zelenina sa nedá jesť, šľahačku do kávy tu nedostanete a na jedálnom lístku je niečo iné, ako nakoniec prinesú na tanieri. Už chýba len, aby podnik opustil nespokojný personál a ďalší podnikateľský pokus skončí.

Čas sa prehupol do obdobia, kedy sa mu hovorí neskoré popoludnie. Slnko pekne svietilo, trochu hrialo a vetrík bol len mierny, aj to od juhu. Takže ani ten nám nekazil dnešný pekný výlet po rovinách okolo Ipľa. Vyštartovali sme teda na poslednú etapu domov, na sever, s vetrom v chrbte, takže sa nám bicyklovalo pohodlne a ani áut tu nebolo, ako v minulosti, keď ešte Tesco v Maďarsku bývalo v nedeľu otvorené 😉 Takže všetko zlé je na niečo dobré 😉

 

Ako ukazuje priložená mapka, urobili sme 67 kilometrov a nastúpali 230 metrov. Fakt výlet po rovine. Škoda len, že z Veľkého Krtíša je to každým smerom do hoci aj malého kopca a ak sme nechceli trasu do Ďarmôt absolvovať oboma smermi, cez kopec sa niekde musí ísť. Pre nás to nebol problém, ak by si túto trasu chcel niekto bez kondície po nás zopakovať, určite ju zvládne aj ten. Otázka len bude, ako sa Maďari postavia k ochrane svojich severných hraníc a ako to bude s prechodom Ipľa po lávkach. Inak by ostali len cestné priechody hraníc v Rároši, Peťove a Slovenských Ďarmotách.