Ako už názov napovedá, v tomto článku popíšem výlet na bicykli v okolí Ipľa a časť trasy povedie po Maďarsku. Výlet sme absolvovali v prvej polovici júla 2015, využili sme deň, kedy teploty na víkend trochu povolili a klesli na úroveň 30°C. Chceli sme pri ňom jednak ísť čiastočne po novej trase, jednak sme chceli overiť možnosť prechodu do Maďarska v obci Vrbovka. Ráno sme síce ešte museli na chvíľu do záhrady, ale pred obedom už sme vyrazili oproti vetru smer Slovenské Ďarmoty.

No kúsok za Záhorcami sme odbočili doľava na obec Selešťany. V tejto dedine som už pár rokov nebol, tak ma potešila asfaltová cesta s dobrý povrchom, ja som si pamätal ešte tú starú, rozbitú. Radosť jazdiť po tej ceste. Dúfam, že nám to dlho vydrží.

Mali sme totiž namierené zo Seleštian do Vrbovky. Medzi dedinami existuje len poľná cesta a chcel som vedieť, ako dobre je zjazdná na bicykli. Do Vrbovky sa dá dostať dvomi cestami. Poľnou cestou a po hrádzi, pričom cesta po hrádzi sa v polovici vzdialenosti medzi oboma dedinami pripája na poľnú cestu.

Na prvom rázcestí v Selešťanoch sme sa držali mierne vľavo hore, pravá cesta by nás vyviedla na hrádzu, čo dnes nebolo v pláne. Na druhom rázcestí na fotografii sa treba držať rovno. Cesta s dobrým povrchom smeruje k pivniciam.

No ak by bola takáto cesta vybudovaná až do Vrbovky, bolo by to super. Presne takto totiž na Šumave za pomoci Eurofondov z farmárskych ciest medzi dedinami pre traktory a gáziky vyznačením cyklotrás spravili kvalitné cesty pre turistov, ale najmä svojich.

No ako končí dedina, končí sa aj dobrý povrch, asfalt prechádza v kamenistú cestu. Zatiaľ nič, čo by sme na našich horských bicykloch nevedeli zvládnuť. Iba pôjdeme pomalšie.

No ani toto netrvá večne, cesta sa výrazne zužuje vďaka porastu po oboch stranách poľnej cesty. Zdá sa, že tu veľa áut medzi oboma dedinami jazdí. Skúsime, kam až to pôjde.

Chvíľami ľutujeme, že máme na sebe cyklistické kraťasy, našťastie ale takýto úsek po pár sto metroch končí a opäť sa nám ide lepšie. Vchádzame na pláň, na ktorej sa zlatisto ligoce obilie, na druhej strane poľa už ho žnú.

Tam vpravo, kde končí fotka aj zelený svah, sa spája cesta po hrádzi s cestou poľnou pod svahmi. Som zvedavý, ako tá hrádzna cesta vyzerá.

Dobre, že sme po hrádzi nešli. V podstate to ani nie je cesta. Pešo pre rybárov je to schodné, pre cyklistov nie. Toto je pohľad smerom na Selešťany, vľavo hrádza, vpravo (mimo fotku) poľná cesta, po ktorej sme práve prišli.

Toto miesto je asi v polovici cesty zo Seleštian do Vrbovky. Pokračujeme ďalej, pred nami sa ukazuje Vrbovka.

Na ceste sa začína ukazovať čoraz viac kameňov, na úseku niekoľko sto metrov ideme po čistom makadame. Dosť to s nami trasie, dávame pozor, či medzi kameňmi neleží nejaký šrób alebo klinec či kus drôtu. Cestu sme zvládli dobre, aj keď pomaly a už sme vo Vrbovke, kde sa opäť objavuje asfalt.

Toto je pohľad od dediny von. Napravo cesta do cintorína, naľavo do Seleštian. Pozrite si dopravnú značku. Typické slovenské. Zákaz vjazdu všetkých vozidiel. V Čechách by na takejto ceste boli značky dve. Prvá dopravná, zákaz vjazdu všetkých motorových vozidiel, a druhá cykloturistická s vyznačením vzdialenosti do dediny. Aj to je rozdiel, s akým sa na Slovensku a v Čechách pristupuje k cykloturistom a ich ekonomickému prínosu pre región. Tu je jednoducho orgán rozhodujúci o umiestnení dopravnej značky taký obmedzený, že vidí len vétriesky a škodovky, ale nenapadne ho, aký význam pre obe dediny by mohla mať táto cesta, keby sa o nej trochu viac vedelo. Takto vlastne cykloturista, ktorý do Vrbovky prináša peniaze, porušuje zákon. Čuduje sa potom niekto, že v takýchto dedinách potom zdochol pes?

Aby som mal naše peniaze kde minúť, pýtam sa asi dvanásťročného dobre oblečeného chlapca na bicykli, kde je tu krčma. Slovensky nevedel ani ceknúť! Ako mne je to jedno, ja som sa s ním ako-tak dohovoril, aj krčmu nakoniec našiel. Len čo ten školák, s takýmto prístupom sa v Krtíši ani na cestu k autobusu neopýta. Vlastne nikde na Slovensku. A ani anglicky to na mňa neskúšal, takže pochybujem…

Krčma je vo Vrbovke na križovatke, cesta od Seleštian nás k nej rovno doviedla. Pár štamgastov, ale hlavne, podľa krčmárky, otvorené má každý deň! Okrem piva a kofoly samozrejme aj káva, aj zalievaná aj neska, na nejaké predražené z automatu sa tu nehrajú. Najesť sa tu nedá, ak nerátam keksíky, zato bezplatné WiF je k dispozícii, router TP-Link je na stene hneď vedľa televízora 😉 Dá sa sedieť vo vnútri aj vonku pod strieškou.

Vo Vrbovke končí cesta od Kiarova, aj autobus sa tu otáča. Poľná cesta do Seleštian je na horskom bicykli zjazdná. Je fajn, že sa tu dá občerstviť. A potom sa vrátiť späť.

Alebo využiť drevenú lávku cez Ipeľ a prejsť do Maďarska. Mostík sa nachádza za kostolom. Od krčmy doľava, ak prídete cestou od Seleštian, tak doprava. Za kostolom odbočte doľava, cesta sa zvažuje k rieke.

Po pár desiatkách metrom dolu kopcom prídete na breh. na ľavej strane je stará lavička, ale netrúfol by som si na ňu sadnúť. Aspoň by ju natrieť fermežou mohli. Možno, keď zase budú voľby a niekto bude chcieť získať hlasy maďarských voličov.

Jednoduchý drevený mostík cez Ipeľ vyzerá spoľahlivo, zo svahu k nemu vedú drevené schody, po boku sa dá bicykel tlačiť až na most.

Pohľad na most z maďarského brehu Ipľa:

Hneď na brehu sú na maďarskej strane smerové tabule.

A pamätník Trianonu.

Nedokážem pochopiť, ako národ, ktorý sa účastnil na vyvolaní prvej svetovej vojny a v nej dostal po prstoch, za čo bol potrestaný stratou území, ktoré v minulosti vojensky dobil a obsadil, dokáže aj sto rokov od tejto svojej zaslúženej potupy stále vykrikovať do sveta, ako mu bolo ublížené. Raz ste prehrali vojnu, tak stiahnite chvost. Pritom týchto pamätníkov ukrivdenosti sme našli viacero aj na západ od Ďarmôt.

Poďme späť k cykloturistike. Naproti Vrbovke je v Maďarsku dedinka Orhalom, asi kilometer od rieky. Za mostíkom sa dajte poľnou cestou vpravo.

Po chvíli sa cesta stáča doľava a mieri priamo k dedine.

Keby ste išli opačným smerom, z Orhalom do Vrbovky, tak za dedinou sa držte tej ľavej cesty. V diaľke je veža kostola vo Vrbovke.

Kúsok pred dedinou je mostík cez kanál a za ním už železničné priecestie.

Opäť sme mali šťastie, prišiel vlak a zastavil na zastávke, podobnej našim autobusovým. Tu však nie sú rampy, tak sme za vlakom pokračovali do dediny, kde nás prekvapil informačný altánok.

Keby ste z Orhalom išli na Vrbovku, držte sa tej strednej menej kvalitnej cesty, vedie na mostík a potom do poľa k Ipľu.

Okrem informácií tu nájdete aj mapu maďarsko-slovenského pobrežia Ipľa s popisom možných cyklotrás.

Tiež si tu môžete oddýchnuť pred ďalšou cestou alebo pred návratom späť. To by bola ale škoda, toľko možností, ako pokračovať v peknej krajine na bicykli ďalej je škoda nevyužiť. Nabudúce si niektorú z nich určite vyskúšame, teraz však máme jasný ďalší cieľ. Szécsény.

Aký veľký kontrast. Na slovenskej strane zákazová značka, na maďarskej informačná tabuľa, kade všade sa dá pokračovať.

Vychádzame teda po červenej značke na hlavnú smer východ. Kvalitná asfaltová cesta je super, vietor, ktorý nám ráno fúkal oproti, teraz fúka do chrbta. Aspoň teda kúsok.

Do mesta je to asi desať kilometrov, počas ktorých musíme vystúpať dva malé hrby a tretí do mesta. Cesta ubieha pokojne a celkom rýchlo, v meste sa zastavujeme v parčíku pri obchodnom dome, kde si posedíme v tieni stromov a posilníme svojimi zásobami sušeného ovocia a orieškov. Tak nejak tušíme, že v Čelároch sa nenajeme.

V Szécsény sú otvorené nie len krčmy a cukrárne, ale aj pizzerie. Nemáme chuť na múčne jedlá ani hľadať pre nás vhodné reštaurácie s paleo alebo bezprílohovými jedlami. Keby bol hlad väčší, samozrejme sa tu dá najesť v niekoľkých podnikoch. Forinty so sebou máme, ale ich nevyužívame. Kým oddychujeme, pozorujem naproti cez cestu cykloturistu na ťažko, ako s navigáciou v ruke a mapou sa vypytuje niečo jedného z mladých domácich. Po chvíli odchádza smerom na východ, kadiaľ o chvíľu pôjdeme aj my.

Pokračujeme dole svahom, po chvíli opúšťame hlavnú na Salgótarján, ktorá smeruje vpravo a ideme ľavou vedľajšou na Nógrádszakál. Cesta sa stáča na sever a to nám silnejúci vietor fučí pekne nepríjemne zľava. Po troch kilometroch je križovatka, odbáčame doľava na Pösténypuszta, kde nás čaká ďalší most cez Ipeľ a návrat na Slovensko. Cestu si musíme zaslúžiť bicyklovaním v protivetre. Viem ale, že za hranicou sa cesta opäť stáča doprava bočný vietor bude lepší, ako čelný.

Niekto by už konečne mohol strhnúť tú rárohu na slovenskej strane mosta, keď už nie sú schopní starú barabizňu opraviť a zmysluplne využívať. Každý tu len čaká, čo urobí štát a koľko pošle podporu.

Na kruháči v Peťove pokračujeme doprava na sever cez Kirť do Čelár. Jazdíme tu radi, lebo je tu zánovný kvalitný asfalt na ceste a minimálna automobilová premávka. V Čelároch sa zastavujem pri budove pizzerie Pevnosť 38, ale so smútkom konštatujeme, že Pevnosť 38 je zatvorená a na budove je oznam realitky, že sa budova predáva. Škoda, dobre tu majiteľ varil a vždy sme si tu radi oddýchli a načerpali nových síl. Čeláre sú na dobrom mieste medzi slovenskými a maďarskými cestami, spojených mostami cez Ipeľ. Radosť jazdiť, len musíme nájsť dačo namiesto Pevnosti 38.

Máme za sebou 41 kilometrov, dve tretiny plánovaného výletu. Hladní nie sme, vodu sme si doplnili vo Vrbovke, domov dôjdeme. Ale nejakú prestávku by to chcelo. Došli sme do ako vždy opustených Bušiniec a zamierili ku kostolu a starej colnici, pozrieť v akom stave mostík cez Ipeľ.

Oceľová lávka cez Ipeľ je stále tu, stále končí na lúke, cez ktorú sa dostanete do maďarskej dediny Nógrádszakál, ale dnes nie je na našej trase. Ideme po hlavnej smer domov. Sahara na zastávke zatvorená. Napadlo ma spýtať sa jedného chlapíka cez plot, či tu je otvorená krčma, posiela ma pri pošte smerom na futbalové ihrisko. Pri autoservise je otvorený lacný bufet.

Objednávam dve kofoly, pri platení si všímam nálepku Európskeho sociálneho fondu. No aspoň z mojich daní si tu kúpim niečo na osvieženie a počerný chlapík posedáva pred svojím bufetom, ako by posedával pred ošarpanou bytovkou. Dva roky to vydrží, potom sa uvidí 😉

Misia splnená, mosty vo Vrbovke a Bušinciach skontrolované a nafotené pre osobitný článok o mostoch cez Ipeľ. Ostáva prekonať posledných asi 14 kilometrov v miernom protivetre až domov. Vyberáme si tú menej náročnú trasu cez Malé Zlievce, bude to menej nastúpaných metrov, ako cez Veľké Zlievce a Pôtor.

 

V Malých Zlievciach registrujem otvorený bufet obecného podniku, ale dnes sa už nikde nechceme zastavovať, ťaháme pomaly smer Malý Krtíš. Vietor aj teplo nás vyčerpáva, ale vodu ešte máme a vieme, že za Veľkými Stracinami vystúpame na posledný kopec na trase. Potom nás už čaká pohodlný zjazd a po rovine do mesta. Ako vždy na záver vyjdeme kopec pri Kocke do centra Veľkého Krtíša a dnešný výlet po rovinách pri Ipli máme za sebou.