„Přes kopečky…“ Pred pár rokmi som bicykloval v Orlických horách a „odskočil si“ na zmrzlinu do Poľska. Teraz som pár kilometrov od nemeckých hraníc, takže to nemohlo dopadnúť inak. A mal som chuť na bavorskú polievku s veľkým „knedlíčkom“ ako tenisák. Tak sme si v nedeľu 23. augusta trochu privstali. Ale človek mieni a …
Vďaka serveru bikemap.net som vedel nie len koľko kilometrov nás na tomto výlete cez hranice čaká, ale aj výškový profil. Naplánoval som si trasu až do Zwiesselu s tým, že ju prípadne skrátime, ak sa budeme cítiť dosť unavení.
Po sobotňajšom daždi boli cesty miestami vlhké a z lesov stúpala hmla. Predpoveď sľubovala teploty do 20°C, polooblačno ale bez dažďa. Vyrazili sme teda okolo ôsmej ráno, kraťasy, tričká a šušťákové bundy smer Hartmanice. Z minulého výletu do Kašperských Hôr sme vedeli, čo nás čaká, aký stupák a kopec od Chlumu nás naozaj zahrial. V Hartmaniciach na námestíčku pri mape sme si trochu oddýchli a pokračovali ďalej na západ. Z kopca nad dedinou je naozaj pekný výhľad do krajiny.
Cesta stále stúpa až po samotu s názvom Rovina. Sme 9 km od začiatku cesty v Jiřičnej a na 6 km sme nastúpali celkom 300 m výšky. Miestni nás pred týmto stúpaním varovali ako pred veľmi strmým a náročným, ale podľa mňa to zvládne každý mierne zdatný rekreačný cykloturista, aj keď sa trochu zapotí. Odmenou sú nádherné výhľady. Od Roviny sa pohybujeme akoby na náhornej planine, minimálne stúpania a klesania a celkom slušný jazdný priemer. Na 12 km výškový rozdiel do 100 m. Cesta je málo frekventovaná a pohodlná. Na poslednom asi 5 km úseku je vľavo po smere cesty novovybudovaná „cyklostezka“, tak ju využívame. Zaujímavosťou je zmena asfaltového povrchu na šotolinový v blízkosti drevených mostov, vysvetlenie je na tabuli, jedná sa o ochranu rašelinových miest aj cesty samotnej pred praskaním povrchu vplyvom posunu podložia. Samotná cesta je uložená na rohožiach, plávajúcich na rašeline.
Železná Ruda
Zo Šumavskej magistrály je možné pokračovať na konci planiny ďalej značenou cyklotrasou dole, my volíme cestu po asfaltke spájajúcu Plzeň, Klatovy so Železnou Rudou a Nemeckom. Chceme sa zastaviť na benzínke skontrolovať tlak v pneumatikách. Krásna, široká asfaltová cesta s hladkým povrchom klesá dole do mesta na úseku asi 4 km. Jasne si uvedomujem, že tento úsek bude treba vystúpať pri ceste späť… Nie je to také strmé, ako Hartmanice, ale podľa toho, kde skončíme dnešné putovanie, aj oveľa dlhšie…
Na pumpe pred mestom sme doplnili do každej pneumatiky asi pol atmosféry (fúkam vpredu 4 atm a vzadu 3,5 (nech nás tak nebolia zadky;) ) ) a pokračovali do Železnej Rudy. Privítali nás na pravej strane (tuším to bolo kedysi len parkovisko) stánky a obchody plné číňanov a čínskeho tovaru. Jedna veľká tržnica plná botasiek, riflí, slnečných okuliarí… Prechádzame železničným prejazdom a zastavujeme na námestí vpravo pri informačnej tabuli. Pri perfektne spracovaných mapách doplnených zvukovým komentárom pri vybranej lokalite upresňujeme našu cestu smerom do Nemecka a pohyb po bavorských cyklotrasách ako i miesto návratu do ČR. Náhodou sa dozvedáme o možnosti vychutnať si špeciality v Schwellhäusel. Olinka prejaví záujem pozrieť Čertovo jazero, o ktorom sme počuli v internetovom Cyklomagazíne TV Public. Definitívne upravujeme trasu, Zwiesel aj Ludwigsthal vypúšťame a vyrážame smer Ferdinandovo údolie.
Hranice
Klesáme z mesta stále nižšie po starej ale zachovalej asfaltovej ceste a na rázcestí pokračujeme priamo k štátnej hranici. Po ostatných drôtoch, samopalmi ozbrojených strážcoch socializmu a tábora mieru neostala ani stopa. Do Nemecka prejdete po takomto drevenom moste, ktorý je už ale celý v Bavorsku.
Štátnu hranicu v teréne označujú len kovové tyče.
Či proti vám, pešo alebo na bicykloch, idú Češi alebo Nemci zistíte len podľa pozdravu, ale všetci sú tu milí.
Hneď za hranicami pokračujeme asfaltovou cestou a onedlho narazíme na bývalú colnicu, prebudovanú na penzión a reštauráciu. Takýchto objektov je tu neúrekom a pri nich veľké parkoviská, svedčiace o hojnej návšteve tohto kraja. Pohybujeme sa po národnom parku a každú chvíľu míňame informačné tabule, popisujúce prírodu a označujúce pozorovacie trasy, väčšina je však len pre peších. Onedlho sa povrch cesty mení.
Našťastie je deň po daždi, z cesty sa nepráši, pretože som predvčerom na oboch bicykloch v penzióne vypral a PTFE znovu namazal reťaze. Stúpania striedajú klesania a všade navôkol je prekrásna príroda. Asi o druhej prichádzame do hostinca so špecialitami. Dali by sme si niečo dobré, echt bavorské. Čašníčka v tradičnom odeve prináša jedálny a nápojový lístok, skúšam, či sa dohovorím česky, ale výraz v jej tvári naznačuje, že nerozumie ani to, na čo sa jej pýtam. Prechádzam na nemčinu a dozvedám sa, že polovicu jedál už nemajú. O nejakých miestnych špecialitách nemôže byť reči, ak ním nie je vyprážaný bravčový rezeň so zemiakovou kašou. Ceny nie sú zlé, ale to, čo ponúkajú tu, si môžem dať hocikde inde, na to nemusím do Nemecka. Pokračujeme teda ďalej. Onedlho schádzame do Bayerisch Eisenstein, kde zisťujeme, že ceny majú oproti lesnému hostincu dvojnásobné za rovnaké jedlá a ľudí takmer žiadnych, oproti desiatkam v lese. To nás však netrápi, boli sme iba zvedaví. Schádzame k hlavnej ceste a pokračujeme na sever. Štátna hranica je plná policajtov a ľudí vo výstražných vestách. Nie, nezatvorili hranice, ale ako upozorňuje info tabuľa v nemeckom a českom jazyku, prebieha dopravný prieskum. Nerušene pokračujeme ďalej, dievčina na stoličke si čosi zapísala do notesa.
A už sme späť v Železnej Rude. To, čo na fotke nevidno, sú „sociálne pracovníčky“ a kopa stánkov, búdiek a obchodov plná lacného čínskeho tovaru a reklamy na cigatery a alkohol v nemeckom jazyku. V podstate celý Alžbětín, prvá obec za hranicou, je jeden veľký kšeft. Prvá reštaurácia s terasou (aby sme mali naše biky na očiach), na ktorú v Rude narazíme, je tiež vyjedená a čašník nevrlý. Ja som už celkom hladný, ale Olinka trvá na tom, že si nájdeme iný, lepší podnik. Asi po pol hodinke ľahkej prechádzky mestom nachádzame napravo od námestia penzión BÖHMERWALD s terasou, tabuľkou „Cyklisté vítáni“, stojanom na bicykle a príjemnou obsluhou s ešte lepším výberom jedál. Doporučujem navštíviť.
Čertovo Jazero
Po výdatnom obede sa ideme pozrieť na Čertovo jazero. Voda z neho odteká smerom do Čierneho mora, o pár km ďalej je Čierne jazero, z ktorého vody končia v Severnom mori. Medzi oboma je hlavné európske rozvodie. Podľa hore spomenutej TV reportáže má byť jazero dosiahnuteľné bicyklom. Infotabuľa v meste pozná jedinú značenú a upravenú trasu po červenej značke. Nechce sa nám schádzať dole až do Alžbětína a tak volíme spojku z Rudy po modrej. Naše horské bicykle si konečne užívajú horský terén. Kamenistá cesta, ktorou včera celkom isto ako korytom po daždi tiekol potok. A strmina, nehanbíme sa, opäť tlačíme. Po polhodinke ale už sme na križovatke, napájame sa na červenú a užívame si asfaltku, aj keď stále stúpame a stúpame. Lenže zrazu už nemáme kde. Na horizonte sa cesta končí. Červená značka mieri medzi korene stromov, strmo sa zvažujúci „turistický chodník“ je jedinou možnosťou, ako pokračovať ďalej, ak sa teda nechceme vrátiť späť. Sme vo výške 1175 m n/m a máme za sebou 49 km. A je päť hodín poobede, domov 25 km…
Rozhodujeme sa zniesť biky týmto chodníkom, jazero nemôže byť ďaleko a od neho podľa mapy musí viesť cesta ďalej. Po asi 500 m sme na brehu jazera.
Červená a žltá značka vedú opäť medzi korene stromov a tabuľa nedoporučuje používať „cestu“ cyklistom, aj keď z lesa práve vyšla jedna cyklistka. Pri jazere je mladý pár s detským kočíkom, iste ho neniesli na rukách celý čas. Pýtam sa na cestu od jazera ukazujú smerom na šotolinovú cestu, ktorá sa vraj neskôr mení na asfaltovú a vedie dole do Rudy. Pozerám do mapy, nič také tam nemám. Korigujem plán prejsť do sedla pod Špičákom a ďalej na križovatku nad Železnou Rudou. Je veľa hodín na experimenty a tak volím bezpečnejšiu cestu návratu do mesta a potom dlhé stúpanie nad mesto.
Cestou dole zisťujem, že trasa je v teréne značená ako cyklotrasa, aj keď nie je na mapách. V dedine Špičák sa napájame na hlavnú cestu z Rudy do sedla a o pár minút sme opäť v Rude na námestí. Pri jazere bolo naozaj krásne, ale tou červenou trasou už nikdy nepôjdeme a nikomu to neodporúčam, hoci cesta zo Špičáku je strmšia. Ale nemusíte trepať bike medzi stromami a prenášať ho ponad korene.
Vyrážame teda na 4 km dlhé stúpanie smerom na Klatovy a hoci sa to zdá, že to pomaly najpomalším prevodom zvládneme, posledných asi 100 m najstrmšej časti pred križovatkou na Sušice to vzdávame a tlačíme. Je šesť hodín večer a domov to máme 20 km. Zapíname vpredu svetlo a vzadu blikačku a vyrážame na planinu. Dole svahom to ide, ale každé stúpanie je už cítiť. V nohách spústa kilometrov a medzi stromami sa schováva slnko, chlad uberá z posledných síl. Šliapeme do pedálov a počítame križovatky a osady. Už aby tu bola Rovina.
V tiahlej zatáčke sa objavuje na pravej strane známa silueta budov. Zatlačíme do pedálov poslednými zvyškami síl, ktoré nám ostali v tomto teréne po 72 kilometroch a dopíname bundy ku krku. Odteraz to bude už len z kopca. A frčíme dole. Je to úžasné, nemusieť šliapať do pedálov a viezť sa. Za chvíľu už sme v Jiřičnej, zosadáme z bikov, odkladáme fľaše a brašňu. Tachometer ukazuje 83 km (vrátane prechádzok po Rude), hodiny niečo pred ôsmou. Vysilení a uzimení odkladáme biky do garáže a dávame si ja bechera a Olinka fernet stock citrus, trochu rozprúdiť krv.
Čo napísať na záver? Trasa to bola krásna, nebál by som sa si ju zopakovať, len možno bez toho Čertovho jazera 😉 Železnorudsko je krásne, len z nášho penziónu trochu z ruky. Nabudúce budem bývať priamo v Rude, trás je na okolí plno a krásnych, či už na českej alebo nemeckej strane (bývalej) hranice.
Dodatek 2:
Původní článek vyšel na mém všehochuti magazínu, sem jsem ho přestěhoval se stejným datem a časem vydání, jako byl na původním místě.
