Naspäť do kasární

Prečo to nepriznať, hlavnou motiváciou tráviť tohoročnú dovolenku práve na Šumave bolo 25. výročie môjho pobytu v Kašperských Horách. A tak som sa tam bol v stredu 19.8. 2009 pozrieť. Na bicykli samozrejme.

Sedel som tak posledný na korbe tatry 148, spoza plachty pozeral na krajinu a hovoril si: „Bože, tu je tak krásne, keď už človek nie je vojakom. Sem sa raz vrátim na dovolenku.“ Bolo to koncom roka 1984.
Na tento svoj sľub som si spomenul, keď vlani z časopisu Cykloturistika vypadla na stôl vložená mapa „Šumava – Železnorudsko“. Cieľ a dátum dovolenky pre ten rok som už mal zaistený, ale keď som si mapu poprezeral, bolo jasné, kde budem tráviť dovolenku 2009.

Takže vychádzam z penziónu spolu s priateľkou a fotoaparátom a mierime z Jiřičnej na juh, na Hartmanice. Vybral som trasu s minimom automobilovej dopravy, no po asfaltových cestách, stále totiž nemáme odpruženú prednú vidlu, jazdíme na sedemročných udržiavaných bikoch. Šumavské lesy sú plné značených šotolinových a kamenistých ciest, no my radšej asfaltky, aj keď málo frekventované. Zarána je tu celkom chladno, ideme len v kraťasoch a tričku, no hneď ako sa objaví prvé stúpanie na Hartmanice, chlad ustupuje, kopec hreje, potvora jedna 😉

V Hartmaniciach opúšťame hlavnú cestu, zabáčajúcu doprava na Železnú Rudu, tento výlet je plánovaný na iný deň, a pokračujeme priamo, dole z kopca. Rýchlo vytrácame prácne získanú výšku a onedlho sme pri rieke. Volíme dlhšiu trasu a neľutujeme, obchádzame Otavu, pohľad do krajiny je úžasný, v rieke a jej okolí spústa rybárov. Pomalou jazdou si vychutnávame jazdu najprv po prúde a za mostom po napojení na hlavnú cestu zas proti prúdu rieky. Stúpanie je mierne, nenamáhavé, jazda pohodlná. Po chvíli opúšťame hlavnú cestu a pokračujeme miernym stúpaním opäť priamo do Rejštejna. V dedine zabáčame doľava do kopcov starou cestou a obídeme Kašperské Hory. Celou cestou sme nestretli jediné auto, aj keď v okolí sú obývané usadlosti či nejaké píly. Mapa ukazuje, že cesta by sa mala onedlho stáčať ostro doľava a naozaj, prejdeme ďalší z bezpočtu mostov a mierime smerom k mestu. Ešte nás však čaká jedno ostrejšie stúpanie a zrazu je pred nami osada Červená. Tu sa na chvíľu zastavujeme pri miestnom kostolíku, resp. pri informačnej tabuli s mapou, ktoré tu nájdete fakt na každom kroku. Samozrejme, že v mapníku na brašni na kormane mám okrem fotoaparátu aj onú mapu z časopisu, ale neuškodí okrem krátkeho oddychu a osvieženia prečítať si niečo o mieste, ktorým prechádzame. Tak sa dozvedáme, že Červená je miestom chovu bizónov.

 
Neodolal som a nafotil som zopár fotiek.
Hneď vedľa bola druhá ohrada a výstražná tabuľka o chove divých býkov a nepribližovaní sa k ohrade pod 2 m, tak sme veľmi neotáľali a pokračovali do mesta. Najprv prudkým spádom a potom opäť prudkým stúpaním priamo do Kašperských Hôr.

Priznám sa, že som mesto absolútne nespoznával. Bodaj by aj nie, za tie roky. Tak som sa spýtal jedného pána pri rodinnom dome, kde sú bývalé kasárne. Medzi rečou vysvitlo, že aj on v nich slúžil, keď som sa narodil. Ukázal mi cestu a o chvíľu sme už boli pred Domovom dôchodcov. Vcelku zmysluplne prebudovaný areál motostreleckého práporu. Z pôvodného areálu ostala len rekonštruovaná budova ČTZ (četa týlového zabezpečení – moja ubykácia) a autopark, slúžiaci ako bezplatné parkovisko pre turistov a autobusy. V mieste garáží obrnených transportérov SKOT 2A/OT64 je len kopa stavebného odpadu. Po „Rumíčkovi“ – nadporučíkovi Vlčkovi a iných lampasákoch neostala ani stopa.

Námestie je v rekonštrukcii, staré kino stojí na svojom mieste. Pôvodne boli v meste len tri krčmy a v každej vojaci, teraz je reštaurácií trochu viac a dá sa v meste celkom slušne najesť. My sme po prechádzke mestom zvolili reštiku s terasou blízko bývalých kasární. Skvelé jedlá, dobrá obsluha, príjemné miesto.

Po obede sme sa opäť na bicykloch vybrali z mesta smerom na východ, na Vimperk. Kúsok za mestom sme odbočili na západ, smerom k hradu a minuli odbočku do lesa, na Ždánov, kde nás v prijímači hnali na streľby, najčastejšie v maskách a spievať…

Asfaltová cesta sa po stúpaní začína prudko zvažovať nadol a tak je najvyšší čas zabočiť doľava a po šotoline v lese pokračovať turistickou cestou až k samotnému hradu. Len vás nesmie prekvapiť, že nakoniec k hradu idete z kopca…

 

Vyšli sme až k hradnej bráne, ale keďže sa nám nezdalo bezpečné ponechať bicykle bez dozoru pri takej kope ľudí, napchávajúcich sa miestnymi špecialitami, ako je pečená klobása, párok v rohlíku alebo hranolky, tak sme si urobili zopár fotiek, poobzerali sa po nádvorí a vydali sa na spiatočnú cestu.

Keďže nerád jazdím stále tou istou cestou, vybrali sme sa do Sušice okolo obce Nezdice a cez Ostružno, ako býva v tunajšom kraji zvykom, najprv prudkým klesákom, kde sme si výrazne vylepšili priemernú rýchlosť a potom do Ostružna strmým stúpaním. Potom však už cesta viedla miernym krajom po okresnej ceste v zmiešanom lese s vôňou raz borovíc, raz smrekov, podobne ako pred Červenou, aby všetko zakončila finálovým zjazdom prudkým svahom do Sušice na jej severnej strane s nádherným výhľadom na mesto a Svatobor nad ním.

Samozrejme, že sme sa v meste zastavili na nejaké to občerstvenie a nemôžem nespomenúť originálnu točenú zmrzlinu, kedy nám chlapík do vanilkovej zmrzliny naservíroval mrazené ovocie podľa nášho výberu, pred našimi očami to všetko zmixoval a „načapoval“ do oplatkových kornútkov. Mňam.
Potom už neostávalo len dotiahnuť zvyšných deväť kilometrov okolo smradľavého Fanouša a rozpadávajúceho sa „hotela“ hneď vedľa neho miernym stúpaním proti toku potoka až do Jiřičnej. Tachometer ukázal 66 km. Nie maximálnu rýchlosť za hodinu, to bolo minule. Tentoraz sme dosiahli slabých 55 km/h, tých 66 km je celková vzdialenosť vrátane prechádzok po mestách. Celú trasu môžete vidieť na priloženej mapke, všetky fotografie sú vo Fotogalérii

 

 

Dodatek 2:

Původní článek vyšel na mém všehochuti magazínu, sem jsem ho přestěhoval se stejným datem a časem vydání, jako byl na původním místě.