Po piatkovom výlete na západ od Dediniek som na sobotu 31. augusta naplánoval cyklovýlet na východ. Najvýchodnejší bod výletu som nechal otvorený, podľa toho, ako sa budeme po návšteve prameňa Hrona cítiť. Do úvahy prichádzal Hnilec, Novoveská Huta alebo Hnilčík, v najoptimistickejšej verzii.

Doma som si predbežne vytvoril trasu v bikemap.net a uvažoval som o zachádzke na Biele vody. Podľa mapy dobrá cesta. Aj sme odbočili za Palcmanskou Mašou na Biele vody, pekná asfaltka stúpala hore miernym kopcom. Miesto sa páčilo zjavne mnohým turistom, preplietali sme sa medzi pešími aj autami. Všetci však odbočili z asfaltky doľava do Zejmarskej rokliny a tak sme po ceste pokračovali len sami dvaja. Ako som predpokladal, pekný asfalt sa skončil za poslednou bytovkou…

Odhodlane sme pokračovali ďalej, ako na Zelené Pleso vo Vysokých Tatrách s tým, že uvidíme, kedy nás to prestane baviť. Keď sme zvažovali, či tie dva kilometre sa pokúsiť zdolať alebo sa vrátiť, za zákrutou sa objavili dvaja muži v zelenom, lesáci, tak som sa ich opýtal, ako je to s kvalitou cesty ďalej. Vraj ešte asi kilometer taká kamenistá a strmá, potom sa sklon zníži a cesta zjemní a po dvoch kilometroch ide asfaltka dole na Mlynky. V tej chvíli nás dobehla mladá rodinka s dvojročnou dcérou v sedačke, tlačiac bicykle hore „cyklotrasou“ zvažovali podobnú eventualitu, ako my.

Optimistické slová miestnych nás povzbudili a tlačiac svoje stroje sme pokračovali hore. A naozaj asi po kilometri sa cesta mierne vyrovnala a mohli sme nasadnúť. Na ďalšie rázcestie to bolo asi kilometer a tam nás mladí opäť dobehli. Chvíľku sme sa rozprávali a vydali sa potom dolu do Havranej Doliny. Oni sa vrátili späť do Dediniek a my sme pokračovali na východ po Gotickej ceste.

Cykloturistika po Gotickej ceste

Príhodné meno, tá cesta je taká stará a taká rozbitá, že je naozaj zo stredoveku. Od osady Rakovec cesta neustále stúpa až po križovatku na Spišskú Novú Ves doľava a Hnilec doprava. A od križovatky na sever stúpanie pokračuje, aspoň je kvalita asfaltu o poznanie lepšia. Nie dobrá, len lepšia, ako spodný katastrofálny úsek. Riaditeľa príslušnej správy ciest by mali popraviť pre sabotáž rozvoja cestovného ruchu a krátenie príjmov štátnej pokladnice.

Stúpanie bolo nekonečné. Olinka mala z 21 prevodov trojku a ja z 24 štvorku. V duchu som si hovoril, že takéto kopce bez koncov by boli dobrou prípravou na Dolomity 😉 Vždy, keď sa objavilo viac svetla v korunách stromov, som sa nádejal, že stúpanie končí, ale zakaždým to bola len ďalšia zákruta a za ňou ďalší kopec. Keď už sme toho mali fakt plné zuby, stúpanie prestalo, cesta sa narovnala a boli sme v sedle Grajnár. Vedeli sme, že dnes už ďalej nejdeme.

V sedle Grajnár je na južnej strane štrkové parkovisko, zanedbané odpočívadlo s dreveným stolom a lavicami, nahromadené odpadky a torzo bufetu/motorestu. Podľa slov ďalšieho cyklistu z Lipan, s ktorým sme sa tu stretli a chvíľu rozprávali, to je takto už 15 rokov.

Naproti parkovisku cez cestu je pamätník pilotovi, ktorý tu v roku 2002 havaroval s MIG-29.

Mapa naopak

V sedle je tabuľa s vyznačenými trasami jednosmerných okruhov pre cykloturistov. Mapa je zaujímavá tým, že na jej hornom okraji je juh a sever je na dolnom. Ružica je na mape, ale nečudoval by som sa, keby niektorí cyklisti zamierili k trasám cez cestu okolo pamätníka nehody.

My po zdolaní stúpania od obce Mlynky a osady Rakovec sme nemali najmenšiu chuť ešte zdolávať niektorú z trás. Stúpanie od Hnilca nie je o nič menšie a zrejme aj smer od Spišskej Novej Vsi je na tom rovnako. Takže sa dá predpokladať, že záujemci sem budú prichádzať autom a využívať rozsiahle štrkové parkovisko. A to asi tak všetko, čoho sa im tu dostane. Bufet či motorest neexistuje, o možnosti prenocovať v prípade náhleho zhoršenia počasia či chuti zostať do ďalšieho dňa ani nehovoriac. Vedľa torza budovy priestor zarastený burinou, ani stan nie je kde postaviť. Čo si sem človek nedovezie, to tu nemá. Takže sa vnucuje otázka. Prečo by sem vôbec mal človek chodiť? A táto otázka sa vám preháňa hlavou počas celého pobytu (minimálne v južnej časti) v Slovenskom raji.

Tak sme sa po krátkom oddychu vydali na cestu späť. Až po Rakovec v podstate stále z kopca, ale vždy v strehu a s rukami na brzdách, pretože cesta je taká rozbitá, že neustále striehnete, ako nevbehnúť do jamy a nevybúrať sa. O nejakom peknom zjazde a kochaní sa prírodou nemôže byť ani reči. Ľutoval som špice a ložiská v kolesách.

Keď prídete do obce Mlynky, cesta sa vyrovná a aj povrch je miestami kvalitný, tam kde bola cesta nedávno rekonštruovaná. Cez Hámor je to do obce Dedinky len kúsok a my sme si mohli po obede na izbe trochu vydýchnuť a vstrebať zmiešané pocity. Príroda je tu pekná, len ľudia to kazia.

Na záver obligátna mapa. Najazdili sme asi 45 kilometrov a nastúpali 1140 metrov. Len naše bicykle zostarli o dve sezóny. Najväčším nepriateľom rozvoja turizmu na Slovensku sú cestári.

---