Farmářská stezka, prerušovaná, ehm,… cyklotúra.
Dva týždne dovolenky sa nezadržateľne chýlia ku koncu. Užili sme si s priateľkou na Šumave veľa krásnych chvíľ, ale neostáva už nič, len sa pomaly rozlúčiť. S mestom, aj lesmi. S horami sme sa rozlúčili krátkou vyhliadkovou trasou vo štvrtok 27. augusta 2009.
Jiřičná leží na odbočke z „hlavnej“ cesty a hneď za hotelom Jiřičná sa začína prudké stúpanie, aby po 4 km cesta skončila. Na trase ležia dve osady. Z nich majú podľa mapy viesť nespevnené a účelové cesty k ďalším osadám a lesom by sme sa mali dostať na Starou Huť, križovatku ciest nad Keply, kde sme už raz boli. Vydávame sa odhodlaní teda do kopca.
Neurobili sme ani prvý kilometer a už sme museli zastať. Problém vo firme, môj náhradník si nevie rady. Dám mobilom nejaké pokyny, čo a ako a ak to nezaberie, nech zavolajú zas. Po päťsto metroch zase zvoní mobil. Vyberám si miesto v tieni pod stromom a pokračujem v diaľkovom riešení problému. Navrhnem ďalšie možnosti a opäť stúpame do kopca.
Opäť mobil. Zbožňujem takúto prerušovanú túru. Tentoraz dostávam informáciu, že problém sa podarilo vyriešiť, kamión môže odísť s nákladom a ja opäť oddýchnutý pokračujem v ostrom stúpaní. Aspoň mám výhovorku, lebo aj bez telefónu by som asi chvíľu musel stáť a oddychovať.
Podľa značenia odbočujeme doľava na tzv. Farmářskou stezku, stále ideme po asfaltke, míňame osady, hospodárske budovy, a vchádzame do lesa. Všade sú značky, v lese na odpočívadle aj mapa a informačná tabuľa. Pozeráme sa na krásnu krajinu a poodídeme na lúku, aby sme v diaľke zazreli aj hrad Kašperk, na ktorom sme boli minulý týždeň. Takéto pohľady na miesta, ktoré sme nedávno s bicyklami navštívili, nás budú sprevádzať celou dnešnou túrou. Na nasledujúcom odpočívadle podľa informačnej tabule pozeráme v diaľke na Boubín, najvyšší vrch českej Šumavy a BIO farmu, ktorú sme míňali cestou po opačnej strane údolia Peklo pred pár dňami. Zo zeme si berieme na pamiatku pár kamienkov, blyštiacich sa odleskami kovových prímesí, pripomínajúce dávnu banícku históriu tohto kraja.
Info tabuľa pripomína, že povrch cesty opäť bol obnovený za prispenia EÚ. Je značená ako turistická a cykloturistická, ale zjavne aj podľa názvu ju využívajú najmä miestni poľnohospodári. Tomu ja hovorím spojenie príjemného s užitočným. Niekto vie využiť úniové peniaze naozaj pre všetkých. Po čase sa povrch cesty v súlade s mapou mení na kamenistý, zmiešané lesy nahrádzajú ihličnaté a toľko čučoriedok ako sme našli teraz, som za celú dovolenku nevidel. Samozrejme že máme modré nie len jazyky, ale aj prsty a tak na Starou Huť prichádzame s asi hodinovým meškaním. No a čo, veď máme dovolenku…
Z lesa vychádzame na „hlavnú cestu“ tretej triedy, ale za jej povrch by sa nemusela hanbiť ani niektorá slovenská „jednotka“. Vieme, že po Keply nás čaká mierne stúpanie, takmer nemusíme radiť a udržiavame si príjemnú rýchlosť a opäť vychutnávame slnko. Hreje nás aj pocit, že sme dosiahli najvyšší bod dnešnej túry a odteraz to bude už len z kopca, nanajvýš malinké miestne stúpania, čo nestoja za reč. Míňame najskôr odbočku na Javornou (mňam česnečka a borůvkové knedlíky) a aj dedinu Keply a pokračujeme cez Javoříčko dole na Hlavňovice. Križujeme hlavnú cestu a ideme na Cihelnu. Túto trasu sme už raz šli, minulý týždeň, ale v opačnom smere, z Cihelny na Hlavňovice a domov do hotela.
V Cihelne opäť vidíme smerovú tabuľu na Hory Matky Boží. Tam snáď vedú všetky cesty, toľkokrát sme tie smerovky už videli. Keďže máme za sebou len 24 km a domov je to z kopca a blízko a ja sa cítím cyklisticky ešte neuspokojený, navrhujem Olinke pozrieť sa do tej 2 km vzdialenej dediny. Otáčame teda doľava a po krátkom zjazde nás víta prudký stupák. O pár minút sme v dedine, ale táto nie je na turistov pripravená, tak ako ostatné dediny v okolí. Krčma síce má „terasu“, ako by sa dali nazvať dva stoly pamätajúce ak nie matku Božiu, tak socializmus určite, ale kofola ma v takom prostredí ani trochu neláka a zjavne tam toho veľa, okrem piva, nemajú. Popozeráme si infotabuľu a mapu. Aby som odtiaľto išiel prudko z kopca a potom zasa do kopca na Velhartice, až tak neuspokojený zase nie som, i keď dnes nie je pondelok a vo Velharticiach iste bude otvorený nie len hrad, ale aj obidve krčmy. Minulá zlá skúsenosť ale je stále príliš živá. Zavrhujeme aj druhú trasu na Hrádek a cez kopec do Sušice a potom ešte 10 km po rovine do hotela. Vraciame sa cestou, ktorou sme prišli prudkým zjazdom a potom výjazdom do kopca na Cihelnu, kde sa ma Olinka pýta na terajšiu moju cyklistickú uspokojenosť. Musím konštatovať, že uspokojený som a poďme teda do Petrovíc, kde máme naplánovanú návštevu Welness hotela a neskorý obed.
Berieme to teda pod Svatoborom a v Posobiciach odbočujeme doprava na opäť za peniaze Únie (a teda aj naše) postavenú cyklotrasu. K hotelu to musíme vyšplhať opäť po krátkom, ale prudkom kopci, aby sme sa dozvedeli, že hotel je pre dovolenku zatvorený… Čo už, v Petroviciach je pri gotickom kostole jedna krčma, skúsime tam.
Obedy len do tretej popoludní a večere až od šiestej. A je pol piatej. Nedá sa svietiť, zase skončíme na Mýte, kde sme sa chceli prvý deň našej dovolenky ubytovať, len nemajú v penzióne miesto na uskladnenie bicyklov svojich návštevníkov. Od kostola je to asi sto metrov z kopca. Prezrieme si jedálny lístok a vzápätí zisťujeme, že aj tu otvoria neskôr, ale už o piatej. Usadíme sa teda, oddychujeme a preberáme dnešný výlet. Videli sme nie len Kašperk, biofarmu v Pekle, Svatobor, Cihelnu či Keply, ale aj Hory Matky Boží, Hlavňovice a Petrovice. Ak nerátame Železnú Rudu a celú južnú stranu Šumavy, tak tento posledný, rozlúčkový, výlet bol takým prierezom našej dvojtýždňovej dovolenky v týchto krásnych horách. Videli sme miesta, na ktoré sme sa celý ten čas štverali, splnil som si sľub, ktorý som si dal, keď som ako vojak opúšťal pred dvadsiatimi piatimi rokmi Kašperské Hory, že sa sem ešte raz vrátim, ale ako turista. Pri hodnotení dovolenky nám rýchlo ušiel čas a už tu bol náš neskorý obed. Po vychutnaní výborného jedla už nám ostali len dva kilometre do Jiřičnej.
