Cesty medzi Čebovcami, Cerovom a Senohradom som mal vždy veľmi rád, lebo je tam pekná príroda, kľud a aj keď kopce, tak výlety ma vždy bavili. Lenže kvalita asfaltu bola posledné roky veľmi, veľmi zlá a jazdiť tam bolo utrpením. Či už autom, motorkou alebo samotným bicyklom. No pri poslednom výlete do Šiah sme si všimli, že cesta na Opavské Lazy má nový povrch. Tak sme sa rozhodli overiť si, koľko tých nových ciest je tam vlastne. A po dlhých rokoch sme sa poslednú júnovú sobotu vydali smer Litava.
Počasie nebolo ideálne, síce pár stupňov nad dvadsiatkou, takmer zamračené, ale s rizikom dažďa najmä poobede. Obliekli sme si teda ráno cyklistické kraťasy pod kolená, tričká s krátkym rukávom a do brašne pribalili aj bundy, pre istotu. Prvá cesta viedla na benzíku, do kolies bolo potrebné dotlačiť necelú jednu aftmosféru. A potom sme už vyrazili smer západ. Prvú pauzu sme si už tradične dali na zastávke v Príbelciach, aby sme odľahčili najmä chrbtici.
No musel som toho odľahčiť trochu viac. Z ničoho nič mi prišlo zle a raňajky opustili moje telo. Z poslednej príhody podobného rázu spred pár rokov som vedel, že ak nedoplním energiu, nebudem vládať prísť ani domov, nieto ešte absolvovať takmer celodenný výlet. Našťastie pri zastávke je aj malý bufet a obchodík, v sobotu otvorený. No žiadnu cereálnu, aspoň trochu zdravú, tyčinku sme tu nevedeli kúpiť. Tak sme teda šliapli do pedálov a zamierili na neplánovanú návštevu novej benzínky v Čebovciach.
Tu sme si dali dobrú kávu a nakúpili aj nejaké dobré tyčinky, dve som zjedol hneď, tretia išla do brašne na neskôr. Návšteva v Čebovciach sa nám vždy trochu natiahne, pri rozhovore s majiteľom benzínky. Tiež sme sondovali, či nevie ako je to s opravou ciest. Cesta od Čebovskej križovatky na Bukovinu vraj má byť hotová do konca leta. Tak možno ešte túto sezónu stihneme ju využiť. Stúpanie lesom je síce náročné, ale ak ho nebude znepríjemňovať úplne rozbitá cesta plná hrubých kameňov, tak to môže byť opäť prima výlet.
S lepšou náladou s vyhliadkou na lepšie časy sme opustili príjemnú benzínku a zamierili na Kosihovce a pustili sa zdolávať najdlhšie stúpanie dnešného dňa, kopec na Opavu. V dedine na zastávke sme si ale znova spravili krátku pauzu. Po chvíli sme pokračovali na Pahorok a onedlho boli na križovatke na Opavské lazy. Tu na nás čakala cesta s úplne novým asfaltovým povrchom.
Ako vidieť, koberec bol položený na starú vrstvu, ale nie v celej šírke. No a ten špak?
Cesta je to pekná, ale nie veľmi široká. Odhadujem, že tak po dvadsať centimetrov po každej starne ju zúžili a tým teda aj zlacneli. Lenže ako sa na nej budú míňať dve autá? Tak, že úplne spomalia, vyjdú na kraj nového asfaltu a polámu ho? Dokedy potom takáto cesta vydrží?
V Čechách je bežné, že menej významné cesty sú tiež úzke tak na jedno auto. Ale každých povedzme päťsto metrov, na dohľad, sú rozšírené miesta pre míňanie sa áut. Dúfam, že aspoň tie kraje dosypú štrkom, tak ako je to v okolí Peťova.
Po bytovku a autobusovú zastávku je tá cesta ešte ako tak, ale ďalej je naozaj veľmi úzka. No na bicyklovanie je teraz ideálna! Nemusíme sa pozerať pod kolesá, vyhýbať sa jamám alebo vyvaleným kameňom, môžeme sa kochať krajinou okolo a užívať si prírodu.
A vychutnávať čerešne, ktoré tu rastú popri ceste. Zdá sa, že už si ich užili dosť aj cestári či miestni, ale na niekoľkých stromoch sa dá zo zeme dosiahnuť na halúzky so zrelými sladkými plodmi. A tak samozrejme aj my doplňujeme energiu na ďalšiu cestu, keď príroda ponúka svoje zdroje. Na Morave sme si užili marhule, slivky, višne, v Rakúsku čučoriedky, tu si dáme z čerešní.
To už sme boli blízko križovatky smerom na Čebovce, stále je tu tabuľa so zákazom vjazdu, ale technicky sa zrejme po ceste dá prejsť. Neskúšali sme, to sme mali ako zálohu, že by sa mi cestou nepolepšilo a bolo by sa treba najkratšou cestou vrátiť. Zamierili sme doľava, na sever, kde je Čebovská Bukovina, niekoľko domov a tiež poľovnícka ubytovňa a veľký drevený altánok.
Takto to vyzeralo v roku 2003:
A takto vyzerá altánok v týchto dňoch:
Škoda. Ja viem, že sa nejedná o verejné miesto pre úplne každého, len dobre padlo sa tu zastaviť, oddýchnuť si, pozrieť do mapy aj sa posilniť pred ďalšou cestou. Teraz je z toho skladisko na drevo.
Naproti vyrástla takáto chalúpka z dreva:
Ak je to naozaj ubytovňa pre poľovníkov, neverím, že by si pekný altánok neužili. Alebo že by to bol ďalší eurotunel a o turistov tu nestoja, lebo by veľa videli? Lebo ak by to bola ubytovňa a pustili by sem okrem lovcov aj cykloturistov za dobrú cenu, mohlo by to prospieť prenajímateľovi a pre cyklistov je tu pekná príroda a teraz aj nová kvalitná cesta.
Trochu sme si zajedli z našich zásob orieškov a pokračovali ďalej na sever. Boli sme zvedaví, v akom stave sú práce na ceste smerom na Sucháň.
Medzi križovatkou na Čebovce a Opavské lazy a križovatkou na Sucháň a Litavu je už natiahnutý nový asfalt, ale na troch miestach sa ešte stavajú priepusty a autá sú značkami zvedené na objazd. Po lúke. Všade na cestách za podobných okolností sú položené panely, vysypaný makadam alebo urobená provizórna vozovka, no tu si to stavbári zjednodušili, prejdete po vyjazdených koľajách v lúke, vyhnete sa kameňom, dáte pozor, aby ste neoškreli spodok auta. Na bicykli to bolo tri krát príjemné spestrenie, no autom sa tomuto úseku až do jeho úplného dokončenia radšej vyhnem.
Od križovatky na Sucháň je opäť zákaz vjazdu, prikázaný smer navádza všetku dopravu do Litavy. Odtiaľ je možné sa dostať na Senohrad alebo na Bzovík a Krupinu.
Samozrejme sme zamierili doľava, na Litavu. Jednak sme si chceli užiť asi štyri kilometre dlhý zjazd do dediny, jednak sme chceli vedieť, čo je v Litave nového v oblasti pohostinstva a pohostinnosti. Tesne pred dedinou sme stretli partiu troch cykloturistov, s ktorými sme sa pozdravili. Takže tu nejazdíme sami, viacerým učarovala tunajšia príroda a aj napriek prikázanej premávke malá frekvencia áut.
Krčma stojí na svojom mieste, otvorená je aj v sobotu. Kofolu, pivo, keksík tu majú, obed tu nečakajte. No keď som poprosil o dve kávy, bez problémov sme dostali do šálky aj turka aj nesku. Pravdupovediac, kávu z automatu, stroja, som nečakal a ani by som ju nechcel. Popoludní bola krčma prázdna, ochotná krčmárka nám pripravila kávu a na moje želanie nám ju podala cez okno von. Kedysi bola lavička pri vedľajšom vchode do predajne Jednota, teraz tu nie je nič. Naproti cez námestíčko je jedna stará lavička pri zdevastovaných tabuliach. Keby tu bola aspoň mapa okolia, aby sa cykloturisti mali prečo zastaviť a zdržať sa tu, mohlo by to pomôcť krčmárke aj celej dedine. Peniaze v dnešnej dobe nenosí poštár, ale turista.
Kým sme vypili kávy, pozeral som na oblaky, ktoré nad nami plávali od severu, od Senohradu, kam sme mali namierené. Vyzerali dosť tmavo, aj spadlo pár drobných kvapiek, ale dážď to nebol. V najhoršom by som schoval oba naše bicykle pod striešku nad obchodom. V diaľke sa ukazovali svetlejšie miesta na oblohe, tak sme bez obáv opustili Litavu smerom na sever.
Pár krát som už touto cestou na bicykli išiel a vždy bola veľmi príjemná. Úzka cesta pripomína cestu medzi Ladzanmi a Klastavou, aj keď nie je taká rovná. Aj povrch je celkom dobrý, sem tam nejaká záplata v asfalte. Väčšinu času sa ide pod stromami, napravo tečie potok, naľavo sa objavujú lúky.
Prvý úsek do Lackova nám odsýpal celkom ľahko, ale ako sme prešli dedinou na Senohrad, začali sa nám tie terénne vlnky zdať čím ďalej ťažšie a nohy ako keby nevládali. A keď má človek pocit, že cesta klesá, v podstate sa iba narovná, aby opäť nasledovalo krátke, ale stúpanie. A tak to ide celých päť kilometrov. Náročný úsek sa mi zdal nekonečný, ale vtom sa náhle objavila napravo na kopci kostolná veža a vedel som, že tento ťažký úsek máme za sebou. Predsa len túto sezónu sme najazdili doteraz niečo málo nad 300 kilometrov a kondícia nie je najlepšia. Hoci sme nedávno zvládli sto kilometrový úsek o niečo ľahšie, bol oveľa menej kopcovitý.
Vošli sme do Senohradu a dali si opäť krátku pauzu a niečo malé pod zub. Vedeli sme presne, čo nás teraz čaká. Vystúpanie nad dedinu, potom kus po náhornej rovine s minimálnym prevýšením, po prekročení hranice okresu krátke stúpanie a potom dlho z kopca. Aspoň nám to bude dobre odsýpať, domov už je to len 25 kilometrov.
Po oddychu sa nám šlo oveľa lepšie. Možno aj preto, že stúpania nie sú také prudké, ako z Lackova. A od križovatky na Sucháň po Dačov Lom to bol parádny zjazd. Okolo dediny sme síce museli trochu ťahať do pedálov, ale aj tak sme mali celkom slušný rýchlostný priemer na tomto úseku. A pri klesaní dole k Chate Bianka pri Plachtinskom potoku sme dokonca dosiahli rýchlosť 53 km/h.
Samozrejme že potom nás čakalo cez Útlaky pri psom hoteli dlhé stúpanie nahor. Avšak posledné dlhé stúpanie v tento deň. Na takmer poslednom koliesku prehadzovačky sme to nejak zvládli. Síce pomaly, ale vyštverali sme sa na vrch a teraz už to už bude naozaj „brnkačka“. Okolo Plachtinských lazov a Kanady, kde sme sa kedysi zastavili na večeru, kým tu fungoval motorest, sme sa dostali na rázcestie, kde vyúsťuje lesná cesta z Modrého Kameňa. Žiaľ po hlavnej je to cez most potoka Krtíš, teda prudko dole a potom zase hore. Tento úsek sa dá ale s dobrým rozbehom na cca 50 km/h prejsť celkom fajn, s dobrý šliapnutím do pedálov vybehneme asi do troch štvrtín kopca. A potom sme už len postupne odraďovali prevody a od zákruty až na vrchol opäť išli celkom pomaly.
Oproti prvej polovičke cesty je ale tento úsek o dosť ľahší, síce dva prudké kopce, ale inak stále dole. Rovnako ako odteraz do Riečok a potom lesom stále až do Modrého Kameňa. Takmer desať kilometrov bez šliapania. Pohodový zjazd.
Prefrčali sme Modrým Kameňom a rozmýšľali, kam zájdeme na večeru. O šiestej hodine sme na ňu mali už celkom chuť. Bez regulárneho obeda sme odkrútili v celkom náročnom teréne cez 60 kilometrov. Tentoraz sme dali prednosť reštike Adub. Majú dobrú kuchyňu aj terasu na sedenie vonku, takže sme zaparkovali bicykle pri vchode a objednali si. Potešilo nás, že nie je problém objednať si dobré mäsko len so zeleninou, bez škrobových príloh a že to personál neprekvapí. Ako hovorila čašníčka, ľudia si to objednávajú celkom často. Posedeli sme, pochutili si a na záver bez problémov vyšli kopček od evanjelického kostola okolo Kocky do mesta.
Na vzdialenosť to nebol dlhý výlet, ale nastúpané metre nám dali celkom zabrať. Keď v lete dokončia cestu od Čeboviec na Bukovinu, bude sa dať dostať hore o niečo ľahšie a určite tento kraj po rokoch budeme na bicykli navštevovať častejšie. Škoda len, že tam hore nie je kde si kúpiť niečo na zjedenie. Výlety by to boli o čosi krajšie.